Amor fati - Medzikapitola

21. července 2009 v 19:01 |  Amor fati
Ale je rovnako dôležitá ako ostatné kapitoli, len nebude z pohladu Elisabeth Tindome (neviem, či som už spomenula ako sa volá :D)


Dieťa bohatých a vplyvných ľudí sa dostáva do detského domova. Medzi deťmi sa o nej veľa rozprávalo, najmä medzi tými najstaršími. Každý sa s ňou chcel rozprávať, ale ona všetkých odohnala hneď v prvý deň. Prvé dva dni trávila celkom sama. Dokonca aj na izbe bola jediná, nikde inde nebolo miesto. Ale jej to tak vyhovovalo. Stranila sa kolektívu ale aj napriek tomu patrila medzi najobľúbenejšie témy rozhovorov. Hlavne pre jej krásu a tiež kôli jej rezervovanosti.
Aj opatrovníci sa o nej veľa rozprávali. Bola síce nová a každý opatrovník vedel, že z bohatej rodiny, ale aj tak si rýchlo zvykla na povinnosti a bola aj vždy milá a zdvorilá. Najmä slečna Nataša si ju obľúbila a jej syn tiež. John, tak sa volal, býval v sirotinci tiež a pomáhal s povinnosťami tak, ako museli pomáhať ostatní. Bol jediný, koho mala rada a s kým sa rozprávala.
"Lis!" zavolal John na Elisabeth, ktorá sa prekvapene otočila za hlasom. Jemne kývla hlavou, na znak súhlasu a hneď, ako si vzala obed, si išla sadnúť k svojmu jedinému priateľovi.
Usmiala sa naňho, zaželala dobrú chuť a obaja sa pustili do jedla.
"Tak ako si na tom s Mikeom?" spýtal sa, keď už dojedli.
Pozrela sa škaredo naňho, čím ho rozosmiala.
"Nechce dať pokoj." Sťažovala sa ako malé dieťa, ale vedela, že on ju pochopí.
"Prečo ťa to teraz napadlo?" spýtala sa podozrievavo.
"Nemôže od teba odtrhnúť zrak. Tuším pred chvíľou hovoril niečo o tom, že ťa pozve na ďalšiu akciu," povedal John a súcitil s Elisabeth. Mal ju veľmi rád, ale nie tak, ako si každý myslel. Bola pre neho ako mladšia sestra a okrem toho mal priateľku, Roxy.
To vedela aj Lis a rýchlo zvrtla rozhovor na ňu: "Ako sa má Roxy?"
John sa nad jej snahou zasmial: "Stále rovnako. Máme sa radi, ale nemáme na seba veľa času."
Naposledy bol s ňou sám pred týždňom, a zdalo sa mu, akoby sa nemali o čom rozprávať. Trochu ho to znepokojilo, ale nie tak, aby o tom povedal aj Lis.
"Ide." Upozornil John Lis. Samozrejme, vedela koho mal na mysli a preto si vzdychla.
"Ahoj Alliss, ako sa dnes máme?" spýtal sa. Presne do tejto chvíle som sa mala dobre - pomyslela si zúfalo. "Normálne," odpovedala bez toho, aby sa naňho pozrela. Teraz ľutovala, že už dojedla, chcela sa tváriť, že nemá čas.
"Tak som si hovoril... Nechcela by si ísť..."
"Nemám čas."
Nenechala ho dopovedať, vstala a odniesla jedlo.
Keď ho videla, že nejde za ňou, myslela si, že sa ho zbavila. Avšak Mike stál vo dverách do jedálne a čakal na ňu. Stál tak, aby nemohla prejsť.
"Prečo nechceš ísť?" pýtal sa neodbytne. Nebol zvyknutý na odmietnutia, bol si príliš vedomý svojej krásy-ktorú Elisabeth tak rada prehliadala, a najradšej ňou pohŕdala. To preto ho tak veľmi priťahovala. A okrem toho bola neobyčajne pekná. Ničoho iného si nevšimol a Lis vedela tiež o jeho povrchnosti.
"Už som povedala, nemám čas," odpovedala a pri tom sa smažila dostať von z jedálne. Dovolil jej to, ale pripojil sa k nej a pokračoval - na Elisabethinu nesmiernu ´radosť´ - vo vypytovaní.
"Čo je také dôležité, že kôli tomu zmeškáš párty?" Očividne nechápal.
"Hocičo je dôležitejšie ako tá hlúpa ..." nevedela nájsť vhodné slovo a tak len vo vzduchu zamávala rukami. On jej stihol ruky chytil a pritiahol si ju k sebe. Už mali tvár len kúsok od seba, keď začuli - pre Lis záchranný, pre Mikea nie tak príjemný - hlas. Skôr, ako stihla čokoľvek urobiť, John jej vyslobodil ruky a ťahal ju preč. Neodbytný chlapec nechápal, prečo John ťahá Elisabeth preč.
"Ďakujem," zašeptala pred dverami svojej izby. Ešte stále sa hambila za tú scénu pred jedálňou.
"Niekedy som rada, že máš takú autoritu."
"Ale len niekedy," usmial sa na ňu povzbudivo a ona bola rada, že Johna má.

Ubehlo 5 dní od doby, čo prišla Elisabeth do sirotinca a všetko zabehlo do starých koľaji. Všetci sa zmierili s tým, že jej jediný priateľ je 18 ročný syn Slečny Nataši, John. Zmieril sa s tým aj Mike, John mu inú možnosť ani nedal.
Je nedeľa, pre Lis prvá nedeľa v sirotinci, ale zatiaľ si ju veľmi vychvaľuje. Je to totiž jediný deň, kedy nemajú povinnosti.
Zišla teda dole na raňajky. Ako vždy si sadla k Johnovi.
"Každú nedeľu o 12:00 je omša," oznámil jej John. Potom si však všimol jej tvár, ktorá veľmi jasne vyjadrovala : čo to má so mnou spoločné, preto dodal "Všetci sa jej účastníme."
Keď Elisabeth ten dôraz, ktorý dal na slovo ´všetci´, ťažko prehltla. Potom si však spomenula na svoju poslednú návštevu kostola a rozosmiala sa. Johnov nechápavý pohľad ju akoby postrčil k vysvetľovaniu.
"Vieš, ja...skrátka nie som veriaca... a počúvanie kňaza na buď rozosmieva alebo unavuje." Povedala a znova sa zachichotala.
"Moja posledná návšteva kostola nebola práve príkladná. Minulý rok na Vianoce," snažila sa nerozhodiť Johnovým zdeseným pohľadom "Skrátka, prvú polovicu omše som musela zadržiavať smiech. Len si predstav že niekto pól hodinu dokáže rozprávať o niečom, čo podľa teba nejestvuje. Podarilo sa mi môj výraz zamraziť v úsmeve. Keď povedal niečo, čo bolo na mňa priveľa, snažila som sa to kryť kašľom. Nikoho som nepresvedčila a pani sediaca vedľa mňa sa na mňa pohoršene dívala. To bola hanba, " zakrútila nad tou ponižujúcou spomienkou hlavou.
"No potom, to je ale vážne trápne, som zaspala. Zobudila ma asi o 15 minút mama. Vravela niečo v tom zmysle, že sa mám postaviť, lebo sa ideme modliť."
Keď dorozprávala svoj príbeh, začula za sebou tlmený smiech. Slečna Nataša si kryla rukou pusu, no Angela, ktorá bola silno veriaca, by sa na ňu bola veľmi hnevala nebyť kajúcneho tónu, ktorým spomienku rozprávala.
"Chceli sme.... ti povedať o.... tej omši, ale John.... nás predbehol." Vykoktala Nataša a spolu s druhou opatrovnicou sa otočili a odišli. Vďaka tomu príbehu jej odpustili povinné návštevy kostola. Jednak usúdili, že sa vie správať aj bez kázania a jednak preto, že nechceli privodiť sebe ani jej hanbu. A tak všetci odišli a Elisabeth ostala sama. Dlho nevedela, čo robiť, no potom sa rozhodla pre nákupy.
Posledné, čo si kupovala, boli pracovné veci, aby si tie pekné nezničila. Nákupné centrum malo byť, podľa Johnových pokynov, pár minút chôdze.
Kôli svojej alergii bola nútená si obliecť dlhé nohavice. Hoci boli len tenké a biele, nebolo to v takom teple pohodlné. K tomu tyrkysové tričko s krátkym rukávom a veľký klobúk, ktorý jej robil tieň na tvár a aj ramená. Pre istotu si na ruky natiahla rukávy, ktoré boli úplne tenké a zároveň dostatočne chránili jej pokožku pred slnkom. Začínali jej tesne pod rukávom trička a končili jej zrovna tam, kde jej začínali prsty. Pripadala si v tom smiešne. No v skutočnosti to vyzeralo veľmi pekne. Vyzerám ako barbie z časopisu. No buď toto, alebo fľaky a nepríjemné vyrážky, ktoré tak neznesiteľne svrbia - pomyslela si rokmi zmierená svojou absenciou slnečných lúčov.
Ako predpokladala, 10 minút stačilo, aby sa dostala k obchodnému domu. Príjemné oviatie klimatizáciou pri vstupe do budovy akoby symbolizoval začiatok maratónu, na ktorý sa celý deň tak tešila. Celé nákupy jej zabrali necelú trištvrte hodinu, počas ktorej ju chcelo veľa chlapcov sprevádzať. Všetkých odmietla vyhovárajúc sa na nedostatok času, čo jej ostáva na nákupy. Sama sa čudovala, koľký za ňou prišli a stále rozmýšľala nad tým, prečo ju oslovili. Tá najjednoduchšia možnosť ju však nenapadla.
Cesta späť jej zabrala viac času, pretože niesť 5 tašiek, v takom teple bolo namáhavé. Celú cestu dúfala, že ešte nie sú doma, nevedela totiž, koľko taká omša trvá. Dverami detského domova prešla takmer presne hodinu po ich poslednom videní.
Vo svojej izbe zhodila ťažký na zem a sama sa zmorene zvalila na posteľ. Zavrela oči a užívala si príjemne chladnú izbu.
Z driemot ju vyrušilo vŕzganie dverí, tlmené pribuchnutie a následné zamknutie. To do jej izby Vošiel Mark, asi 30-ročný opatrovník - nie pekný, nie sympatický- ktorý pomáhal s opaterou cez víkendy. Elisabeth ho poznala len z počutia a opisov, dnes ho videla po prvý krát a musela dať za pravdu klebetám. Bol priam odpudzujúci, ale nie len vzhľadom.
Elisabeth sa akurát začala stávať z postele, keď k nej prišiel a zatlačil ju späť. Začala kričať, no za to dostala takú silnú facku, že chvíľu videla len tmu. A uvedomila si, že dom je prázdny. Snažila sa ho zo seba zhodiť, ale on bol silnejší. Nevedel, ako ju upokojiť a tak ju zhodil na zem, pri tom náraze stratila dych. Než ho stihla chytiť a začať sa znova brániť, jej oblečenie bolo kompletne na zemi. Hodil ju na posteľ ako bábiku, bola bezmocná. V izbe sa pre Elisabeth rozpútalo peklo a neznesiteľná bolesť. Po chvíli skončil, odišiel do kúpeľne a keď sa vrátil, pokračoval...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama