Kapitola 5. Zmätok

24. srpna 2009 v 20:15 | ja :D |  Čarovná krajina
Kapitola 5. - Zmätok

Ma stála v predsieni, v ruke držala moju desiatu a tvárila sa pobavene. Samozrejme, odkedy som začala chodiť s Joshom, prestala som stíhať úplne všetko. Dnes to bolo prvý krát, čo ma myšlienka na neho nerozžiarila ako slnko a nenahodila som ten úsmev "totálnej pomätenosti", ako ho nazvala moja mama. Počkala som teda chvíľu, no ani potom neprišiel. Hľadala som teda vo svojom vnútri, preskúmala som pečeň, v nej samozrejme, nič nebolo. Pokračovala som vyššie. Nie priamo v srdci, ale niekde pri ňom som pocítila veľkú dieru. Keby som len vedela, čo ju spôsobilo...

Rozlúčila som sa s mamou, nastúpila do auta a hnala som ho ku škole čo najvyššou rýchlosťou. Prišla som len tak tak. Ako vždy. Len čo som vystúpila, objali ma dobre známe paže a pobozkali ma na temeno, potom líce, až nakoniec sa dostali k mojim perám.
Až po dosť dlhej chvíli som sa odtiahla a zadychčane povedala: "Prídeme neskoro!"
Zasmial sa, no viac nezdržiaval, dokonca ma chytil za ruku a ťahal ma ku škole rýchlejšie, ako by som sama zvládla bežať.
Spolu zo zvonením sme si sadali do našej spoločnej lavice a vykladali sme na ňu knihy. Učiteľ ešte v triede nebol a tak som si sadla na kolená Johnovi, ktorý sa na mne veľmi dobre zabával. Rukami som si pritiahla jeho hlavu ku mne a pobozkala ho. Smiech ho rýchlo prešiel a bozk mi oplatil.
Len matne som vnímala okolie, no stihla som zareagovať a odtiahnuť sa od neho skôr, ako nás zbadal učiteľ práve vchádzajúci do triedy a za to som vďačila len dobre vychovaným žiakom za nami, pretože sa postavili vždy, keď profesor otvorí dvere do triedy.
Hodina prebehla v nezvyčajnej tichosti, takže som sa s Joshom nemohla vôbec rozprávať. len čo zazvonilo, vyleteli sme z triedy a spoločne si sadli na naše miesto, na okno. Josh si ma hneď posadil na kolená a začal bozkávať. Mala som ho síce rada, ale toto mi skutočne vadilo. Nikdy som sa s ním veľmi nerozprávala a v poslednom čase mi to veľmi vadilo, no teraz najviac. A čo bolo zvláštnejšie, zistila som, že mi vadí, že ma bozkáva on.
Nikdy som nebola neverná, ale nejako mi do myšlienok vkĺzol Bob. Znechutene som potriasla hlavou a tým prerušila náš bozk. Moje myšlienky sa mi pozdávali čím ďalej, tým menej. Sama som nevedela, čo vlastne chcem.
Videla som jeho prekvapený výraz a tak som prehovorila: "Zlé myšlienky."
Nemohla som mu predsa povedať, že pri ňom myslím na iného. Aj keď sa mi niekedy zdá, že on to robí.
To, čo urobil potom, mi len utvrdilo ešte ani nepomyslenú myšlienku. Namiesto toho, aby sa ma opýtal, čo ma trápi, sa ku mne naklonil pre pokračovanie v našej predchádzajúcej činnosti.
Postavila som sa a zo slovom, že si niečo potrebujem vyjasniť som sa vydala na svoju ďalšiu hodinu, ktorú som bola bez neho.
Ten výlet do fantazijnej ríše mi v hlave urobil poriadny guláš. Už vôbec neviem, čo chcem.
Z výkladu na tejto hodine som mala presne toľko, akoby som bola doma pred počítačom.
Ďalšia hodina. Sadla som si do lavice a ponorila sa do čítania dnešnej látky. Bolo mi jasné, že celú hodinu budem myšlienkami mimo realitu a tak som chcela využila moment, keď som sa sústredila.

Zazvonila, do triedy vošiel učiteľ a ja som sa akoby na povel prestala sústrediť. Rozmýšľala som, prečo som myslela na Boba. Bol to môj dobrý kamarát, ale ako nad priateľom som nad ním nikdy - až doteraz - neuvažovala.
Zacítila som, že si niekto položil ruku na moje rameno a jemne mi ním trasie.
"Vnímaš ma? Môžem si prisadnúť."
Rýchlo som sa otočila za hlasom, ktorý sa mi ozval tesne pri uchu. Ani som sa nemusela otáčať, aby som ho spoznala. Presne nad ním, som teraz uvažovala.
Nemo som prikývla.
Bob si sadol a s obozretným výrazom ma pozoroval. Pravdaže, on si všimol zmenu: "Deje sa niečo?"
Ach, keby len vedel, no hambila som sa mu priznať. Sklopila som pohľad na medzeru medzi nami.
"Povedz mi to. Urobil ti niečo Josh?"
Všimla som si, ale len kútikom oka, ako sa rozhoduje, či mi má hlavu zdvihnúť, alebo ma má prinútiť to urobiť. Rozhodol sa pre tú druhú možnosť, súdiac podľa toho, že ku mne zohol hlavu a hovoril takým neodolateľným hlasom.
"Nič mi neurobil, len... poviem ti to po škole. Máš čas?"
Zatváril sa tak smutne, až ma to zabolelo.
"Mám tréning, ale potom mám času koľko len budeš chcieť a potrebovať. Vlastne, pozývam ťa na náš tréning. Prídeš?"
Nadšene som sa usmiala a prikývla. Žiadna iná možnosť mi neprišla ako tá správna.
Až do konca hodiny ma rozosmieval a snažil sa m zdvihnúť náladu, podarilo sa mi to.
Na konci hodiny sa so mnou lúčil pri dverách a dával mi rady, ako sa dostanem k nemu na tréning. Keď videl, že sa nechytám, spýtal sa ma.
"Koľko máš dnes hodín?"
"Osem."
"Tak ťa počkám pred tvojou učebňou a pôjdeme tam spolu."
"Dobre," usmiala som sa naňho.
"Ďakujem a ..." prerušil ma zvonček oznamujúci začiatok hodiny.
"Potom mi to povieš. Ale ani najmenej nemáš zač, budem rád..." aj on bol prerušený v polovičke vety, no nie zvončekom, ale Joshom, ktorý ho odo mňa odsotil.
"Ustúp od nej, "skríkol nepríčetne.
"Zbláznil si sa?" okríkla som ho a pomohla Bobovi sa postaviť.
"Vypadni!" zavelil Josh Bobovi.
"To už sa s nikým nemôžem ani rozprávať?" dožadovala som sa odpovede a začal sa mi poriadne hnusiť. To nebola žiarlivosť, čo tu predvádzal, to bolo takmer doslovne chránenie majetku a ním som ja nebola.
"Nie s NÍM!"
"Prečo nie?"
Pozrel sa výhražne na Boba, ktorý sa so mnou rýchlo rozlúčil, no naše stretnutie už nespomenul. Vedela som, že bude múdrejšie, keď urobím to isté.
"Prečo je také zlé, ak sa rozprávam s NÍM?" pýtala som sa znova, hnev mnou stále lomcoval a ja som len veľmi ťažko držala svoj hlas taký tichý. Prečo mi odohnáva jediného priateľa, ktorého mám. Všetky ostatné priateľstvá mi zničil, no vtedy som bola slepá, keď mi to nevadilo. On sám nijakých priateľov nemá, len nejakú stupídnu skupina, ktorá mu zháňa drogy. Mám šťastie, že do toho ešte nezatiahol aj mňa. Po druhý krát som si potvrdila svoju myšlienku: čas na rozchod. Ale bude to ťažké, bude mi aj napriek tomu chýbať. Rozišla som sa s niekým len raz a to pre neveru. A len jediný krát som kopačky dostala ja. Nemám teda veľa skúseností.

Ignoroval ma, a ja som pre zvyšok dňa urobila to isté. Mala som veľa kamarátiek, no ani jedna mi v poslednej dobe nebola taká blízka ako Bob. Vlastne od toho môjho nevysvetliteľného výletu mi nikto taký blízky nie je, takže od dnes rána.
S kamarátkami som si výborne užila zvyšok dňa, a hoci o mojich problémoch nevedeli, vycítili, že sa potrebujem rozptýliť a za to som im bola veľmi vďačná.

Koniec školy sa blížil a ja som ho uvítala viac, ako inokedy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorý film máte najradšej?

Underworld 10.8% (13)
Van Helsing 13.3% (16)
Twilight 14.2% (17)
Interwiev with a Vampire 8.3% (10)
iný fantasy 5.8% (7)
nemám rád fantasy filmy 10% (12)
Harry Potter 7.5% (9)
Eragon 3.3% (4)
Pán Prsteňov 10% (12)
Zlatý Kompas 8.3% (10)
Krev jako čokoláda 8.3% (10)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama