Kapitola 7.

28. srpna 2009 v 19:17 |  Čarovná krajina
Kapitola 7. Láska a voľnosť

Slnko. Už zase je tu ďalší deň. Rozhodla som sa, rozídem sa s Joshom, ale budem potrebovať Boba. Niežeby mi nejako chýbal, ale bála som sa ho.
Rýchlo som sa pripravila a vyrazila do školy. Ubehol skoro týždeň od môjho rozhovoru s Bobom.
Joshovi som sa celkom úspešne vyhýbala. Dnes prišiel môj veľký deň, som zvedavá, či sa dožijem jeho konca.
Prišla som do školy a vyhľadala tam Josha. Ani neviem, ako sa to stalo, ale ... Som voľná!
Bol skutočne rozzúrený, keď som sa s ním rozišla, ale čo ma šokovalo viac je, že keď som ho obvinila, že s niekým spí, nepopieral to. Len veľmi ťažko som si udržala tú chladnú tvár. Áno, malo by mi vadiť, že ma podvádzal, ale teraz ma aspoň nechá na pokoj, najmä, ak si myslí, že som ho odhalila.

Šťastná ako blcha v kožuchu som dotancovala na prvú hodinu. Josh vedľa mňa nesedel, sedel tam Bob. Šťastím som skoro praskla. Mali sme spolu každú hodinu a ja si to šťastie uvedomím aj teraz? Som ja ale hlupaňa.
Celú hodinu sme sa rozprávali. O ničom konkrétnom a práve v tom bolo kúzlo. Dokázali sme sa rozprávať aj keď nebolo o čom.
Zazvonilo na prestávku a ja som si začala spratávať učebnice. Bola som pomalšia, ako Bob, ale počkal na mňa ako pravý gentleman. Len čo sme sa pretlačili von z triedy, spýtal sa ma.
"Pôjdeš sa pozrieť na náš zápas? Začína o siedmej."
"Jasne. Na tom štadióne?"
"Hej, trafíš tam sama?"
"Doprovod by sa zišiel," povedala som nevinne. Zasmial sa, ale tak zvláštne. Nežne?
"O šiestej ťa vyzdvihnem doma."
"Tak skoro?"
"Nemáš chuť na prechádzku?"
"S kým?"
"Len so mnou. To ti nestačím?" spýtal sa naoko urazene.
"No,..." hrala som sa, že rozmýšľam.
"Stačíš a bohato." Rozhodla som sa so smiechom a my sme zamierili na ďalšiu hodinu.

Vliezla som do sprchy a nechala vodu, nech mi zmáča vlasy i tvár. Bolo to také oslobodzujúce. Rýchlo som sa obliekla a namaľovala.
Len čo som dokončila posledné úpravy, ručičky ukazovali presne šesť hodín. V tej chvíli sa ozvalo klopanie na vchodové dvere.
Zbehla som dole, vzala si ľahkú bundu a otvorila dvere.
Dnes mu to veľmi pristalo. Červené tričko, tmavé rifle, tenisky. Obyčajné oblečenie, ale bol v ňom nádherný. Opäť sa mi začal podobať na Esana. Možno že to bolo varovanie môjho podvedomia, že Josh nie je ten pravý, ale odkiaľ sa vzali tie šaty?

Prechádzka trvala pol hodinu a my sme sa výborne bavili. Vysmiaty sme dorazili až pred budovu, kde na nás chalani pozerali, ako na bláznov. A nebolo to jedno. Bola som konečne voľná a šťastná pri Bobovi.

Rozlúčila som sa s ním a išla na tribúnu.
"Vyzeráte spolu šťastne," prehlásil jeden jeho kamarát, no neotočila som sa, aby som zistila, ktorý to je. Začala som predstierať, že sa mi páči jedná nástenka.
"Nie sme spolu," povedal Bob zahanbene.
"Vidím, ako sa na ňu pozeráš a ona sa na teba pozerá rovnako."
Pokračovala som v ceste na tribúnu. Sadla som si k uličke do druhej rada odspodu.
"Ahoj," poklepal mi niekto na rameno. Otočila som hlavu a pozrela sa do neznámej tváre.
"Poznáme sa," bola som skutočne zmätená.
"Ešte nie," odvetil sebavedome. "Ale čo nie je, môže byť."
"Nemyslím si," odfrkla som si povýšenecky viac mu nevenovala pozornosť.
Cítila som, že stále stojí vedľa mňa, dokonca som počula, že niečo hovorí, no nevnímala som ho, na javisko prichádzal Bob.

Zápas bol skutočne zaujímaví. Nakoniec však vyhralo Bobovo družstvo. Všetci sa radostne objímali. Potom sa bob od nich vzdialil a zmizol v budove. Prekvapene som sa postavila a pozerala som na dvere, v ktorých zmizol.

"Ešte si sa to nenaučila?" ozvalo sa vedľa mňa asi o 1O minút .
Otočila som sa k nemu a zasmiala sa.
"Gratulujem," povedala som mu.
"To je všetko?"
Nechápala som, no skôr, než som sa stihla spýtať, ako to myslel ma jeho ruky jemne objali okolo pása a pritisli k nemu.
Blažene som sa usmiala, no on ešte neskončil.
Naklonil sa ku mne a jemne, krátko ma pobozkal. Poodtiahol sa, aby zistil moju reakciu. Ja som sa však tetelila blahom. Lietala som, bol to krásny pocit.
Natiahla som sa k nemu pre ďalší, lenže bol vyšší, ako ja a bez špičiek som mu dočiahla len tesne pod spodnú peru. Vytiahla som sa teda na špičky a teraz sa načiahla. Vzal ma na ruky a utekal so mnou preč zo štadiónu.
Chytila som sa ho okolo krku a čakala, kam ma odnesie, ani najmenej som sa nebála.

Až teraz som si všimla, že je umytý a prezlečený. Oprela som sa hlavou o jeho hruď a pozorovala jeho tvár, ktorá začala javiť známky únavy. Samozrejme, mala som 60 kilo. No nos také vrece po hodinovom zápase.
"Nechceš ma už položiť?"
Pozrel sa na mňa a pokrútil hlavou.
O chvíľu si so mnou sadol na lavičku a opäť ma pobozkal. Teraz menej zdráhavo, vášnivo.
"Na toto narážal, presne tohto sa bál," zamumlal a bozkával ma ďalej. Ešte viac som sa k nemu pritisla a bola som najšťastnejší človek na svete.
"Pozývam ťa na večeru."
Prehlásil, keď sme sa od seba odtrhli. Bola som veru už poriadne hladná.
Pozvanie som prijala a ruku v ruke sme si išli sadnúť do tej istej reštaurácie, ako minule. Asi má tu reštauráciu rád. Keď som sa ho však na to opýtala so smiechom mi odpovedal: "Dobré a lacné jedlo."
Zasmiala som sa spolu s ním.
A tiež to bol Bob, ktorý mi pripravil najkrajší večer, aký som zažila.

Keď sme reštauráciu opustili, bola už tma. V objatí sme prechádzali nocou a boli dokonale šťastný.
Zastavili sme pred dverami môjho domu.
"Dobrú noc," lúčil sa.
"Pod ďalej, takto v noci ťa pešo a samého nikam nepustím!"
"Dobre mami," povedal po chvíli váhavo. Ale prečo?
Usadili sme sa v obývačke a mne sa zdalo, že pozoruje každý môj pohyb.
"Niečo na pitie?" spýtala som sa ignorujúc ten pocit.
"Minerálku," prikývla som a mne sa zdalo, že sa zatváril nechápavo.
"Ochutenú alebo obyčajnú?"
"Obyčajnú."
Celú cestu do kuchyne ma pozoroval. Pripadala som si ako nejaký zločinec.

Priniesla som celú fľašu, ku ktorej som postavila dva poháre.
"Nejde mi otvoriť, pomôžeš mi?" nenávidím, ak je fľaša nová.
Otvoril ju a obom nám nalial.
"Deje sa niečo?" spýtala som sa nepokojne.
"Nie, len..." nedokončil vetu.
"Čo?" skríkla som.
"Kľud, len som si nebol istý, čo chceš robiť," vysvetlil mi neochotne a ja som sa nad tou vetou musela zamyslieť, kým mi dala jasný význam.
"Ty si si mysle, že ťa pozývam aby som sa s tebou vyspala?"
"No a ak by som nesúhlasil tak ma najprv opiješ a ..."
Nahnevane som sa postavila. Čo si o mne myslel? Rýchlim krokom som prešla na chodbu a prudkým pohybom otvorila vchodové dvere dokorán.
"Môžeš ísť," len ťažko som udržala hlas taký pokojný.
Pomali prešiel ku mne a zastavil sa len kúsok odo mňa.
"Len som si myslel, že budeš potrebovať zabudnúť."
"Nepotrebujem," povedala som ostro.
"Ani s ním som nespala, hnevalo ho to."
Nohou som pridržala dvere otvorené a zložila si ruky na prsiach, keď som uvidela jeho prekvapený výraz.
To je také prekvapujúce. Mala som pocit, že mu vrazím.
"Čo je na tom také neuveriteľné?" spýtala som sa kúsavo.
"Nehnevaj sa, ale Josh vravel niečo iné, hlavne mne, často."
Prekvapene som na neho vypleštila oči.
"On že čo?"
Jednou rukou strčil do dverí, od ktorých som dala preč nohu, aby sa zabuchli.
Jemne mi chytil ruky, každú do jednej a dal mi ich preč z hrude. Vyložil si ich na ramená a potom ma chytil okolo pása.
Pozerala som mu do očí a snažila sa odhadnúť, na čo myslí.
Urobil krok ku mne, boli sme úplne na sebe.
Spravil ešte jeden a ja som bola pritlačená k stene, no neprestala som sa mu pozerať do očí.
Naklonil sa ku mne a pobozkal ma.
Cítila som jeho túžbu, túžbu po mne. Pritisla som sa viac k nemu a on urobil to isté.
Presunul svoje pery na krk a ja som musela vzdychnúť. Poodtiahol sa a očami si odo mňa pýtal povolenie.
Prikývla som a a pobozkala ho. Naše jazyky rozpútali vášnivú hru.
Omotala som mu nohy, okolo pása. Vytiahol si ma vyššie a bez toho, aby sme sa od seba odpojili išiel do mojej izby.
Opatrne ma položil na posteľ....

PŘECE VÍTE, CO BYLO DÁL….

inšpirácia :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama