MS - 12. Komplikácie (2/2)

26. srpna 2009 v 17:08 | Stefanie Meyer |  Midnight sun - Stefanie Meyer
Ako Bella povedala na obede, nikdy predtým som ju nevidel na telesnej priamo v akcii.
Mikove myšlienky som našiel v hluku hlasov v telocvični najľahšie. Posledné týždne bola pre mňa jeho myseľ až príliš známa. S povzdychom som rezignoval. Aspoň si budem istý, že sa zameria na Bellu.

Napojil som sa naňho práve včas, aby som počul, ako sa opýtal Belly, či nebude jeho spoluhráčkou na bedmintone. Keď sa jej spýtal, mysľou mu prebehli ešte aj iné nápady, do ktorých by sa mohla Bella zapojiť. Úsmev mi zmizol a zaťal som zuby, pripomínajúc si, že zabiť Mika Newtona som nesmel.
"Ďakujem, Mike - vieš, že to nemusíš robiť."
"To je v pohode, budem ťa držať bokom."

Usmiali sa jeden na druhého a Mikovi preleteli hlavou spomienky na všetky možné nehody, vždy akosi spojené s Bellou.
Mike hral najprv sám, zatiaľ čo Bella váhavo postávala v zadnej polovici hracej plochy a držala raketku tak opatrne, ako keby bola nejaký druh zbrane. Vtedy zakročil tréner Clapp a povedal Mikovi, aby nechal Bellu hrať.
O-ou, pomyslel si Mike, keď sa Bella s povzdychom posunula smerom k nemu, držiac raketku v divnom uhle.
Jennifer Fordová škodoradostne odpálila košík priamo na Bellu. Mike videl, ako sa za ním Bella natiahla a rozohnala sa raketkou, pričom ani zďaleka netrafila čo chcela. Mike utekal zachrániť podanie.
Znepokojene som sledoval dráhu Bellinej raketky. S perfektnou presnosťou sa odrazila od natiahnutej siete a trafila Bellu do čela tesne predtým, než s hlučným nárazom zasiahla Mikovu ruku.
Au. Au. Uch. Z toho bude modrina.
Bella si šúchala čelo. Bolo veľmi ťažké donútiť sa zostať sedieť tam, kde som mal, keď som vedel, že je zranená. Ale aj tak, čo by som urobil, ak by som tam bol? A nezdalo sa, že je to vážne zranenie... Váhavo som čakal. Ak by trvala na tom, že bude hrať znova, urýchlene by som vymyslel nejaký spôsob, ako ju dostať z hodiny.
Tréner sa zasmial. "Prepáč, Newton." To dievča je najväčší smoliar, akého som kedy videl. Nemal by som ju vypustiť na ostatných...
Otočil sa a presunul sa sledovať inú hru, takže sa Bella mohla vrátiť tam, kde stála pred týmto incidentom.
Au, pomyslel si znova Mike, masírujúc si ruku. Otočil sa k Belle. "Si v pohode?"
"Hej, a ty?" opýtala sa rozpačito so začervenanými lícami.
"Myslím, že to zvládnem." Nechcem vyzerať ako zbabelec, ale, kriste, to ale bolí!
Zakrúžil rukou, trhnúc sa nad bolesťou.
"Ja radšej ostanem tu vzadu," povedala a na tvári som zazrel skôr rozpaky než stopy po bolesti. Možno že Mike nakoniec obišiel najhoršie. Dúfal som v to. Aspoň že už ďalej nehrala. Raketku držala opatrne za chrbtom, v očiach sa jej zračila ľútosť a výčitky svedomia... Snažil som sa zamaskovať svoj smiech za kašeľ.
Čo ti je smiešne? opýtal sa Emmett.
"Poviem ti neskôr," zamrmlal som.
Bella sa už neodvážila zapojiť sa do hry. Tréner si ju nevšímal a nechal Mika, aby to dohral sám.

Test som zvládol veľmi ľahko a rýchlo a tak ma pustila slečna Goffová skôr. Kým som kráčal cez školský areál, počúval som Mika. Rozhodol sa, že sa o mne pred Bellou zmieni.
Jessica mi odprisahala, že spolu randia. Prečo? Prečo si musel vybrať práve ju?
Nepoznal pravdu - ona si vybrala mňa.
"Takže..."
"Takže čo?" opýtala sa.
"Ty a Cullen, čo?" Ty a čudák. To bude asi tým, že je bohatý...
Zaťal som zuby nad tým, ako pochybne o nej zmýšľal.
"To nie je tvoja vec, Mike."
Obrana. Takže je to pravda. Do frasa. "Nepáči sa mi to."
"Nemusí sa," vyštekla.

Čo nevidí, čo je to za klauna? Čo sú vlastne všetci jeho druhu. Spôsob, akým na ňu hľadí. Mám z toho zimomriavky. "Pozerá na teba ako keby si... ako keby si bola niečo na jedenie."

Zdesil som sa, čakajúc na jej odpoveď.
Začervenala sa a stisla pery tak, ako keby zadržiavala dych. Odrazu ticho vybuchla smiechom.
Teraz sa na mne smeje. No super.
Mike sa namrzene otočil a šiel sa prezliecť.
Ja som kráčal smerom k telocvični a snažil som sa pozbierať.
Ako sa len mohla na Mikovom obvinení smiať - obvinení, ktoré bolo príliš blízko k pravde, až som sa začínal báť, že Forks je už príliš oboznámené... Prečo by sa smiala na vyhlásení, že ju chcem zabiť, ak vedela, že to bola pravda? Čo bolo na tom vtipné?

Čo jej bolo?

Mala nejaký morbídny zmysel pre humor? Veľmi to nesedelo s tým, čo som sa naučil o jej charaktere, ale kto vie? Alebo tá moja predstava o škodoradostnom anjelovi bola v jednom ohľade pravdivá a to v tom, že nemala v sebe ani štipku strachu. Odvážna - to bolo to slovo. Niektorí by mohli povedať hlúpa, no ja som vedel, že je veľmi bystrá. No ale aj tak, tento nedostatok strachu, alebo trochu zvrátený zmysel pre humor pre ňu neboli ktovieako dobré. Žeby preto bola tak často vystavená nebezpečenstvu? Možno že ma tu bude potrebovať stále...

A zdvihla sa mi nálada.
Ak by som sa vedel ovládať, udržať sa, možno by som s ňou mohol zostať.

Keď vyšla dverami telocvične, mala stuhnuté plecia a ako vždy, hrýzla si spodnú peru - znak napätia. No hneď ako sa mi pozrela do očí, uvoľnila sa a zoširoka sa usmiala. Bola zvláštne vyrovnaná. Prešla rovno ku mne úplne bez zaváhania a zastavila sa až vtedy, keď do mňa teplo jej tela narazilo ako prílivová vlna.

"Ahoj," zašepkala.
Ten blažený pocit, ktorý som cítil, nemal obdobu.
"Ahoj," povedal som a keďže som bol v takej dobrej nálade, že som neodolal tomu, aby som si ju nezačal doberať, dodal som, "Ako bolo na telesnej?"
Váhavo sa usmiala. "Fajn."
Nevedela klamať.
"Isto?" opýtal som sa, pomaly sa dostávajúc k tomu, o čo mi išlo - stále som sa bál o jej hlavu; bolela ju? - ale Mikove myšlienky sa ozvali tak hlasno, že som sa nedokázal sústrediť.

Nenávidím ho. Dúfam, že umrie. Dúfam, že zíde s tým svojím nalešteným autom z útesu. Prečo ju nemôže nechať na pokoji? Nech si nájde niekoho zo svojich - z čudákov.

"Čo je?" opýtala sa Bella.
Opäť som sa sústredil na jej tvár. Pozrela na Mika a potom znovu na mňa.
"Newton mi už lezie na nervy," priznal som sa.

Neveriacky otvorila ústa a úsmev jej náhle zmizol. Asi zabudla, že som mal schopnosť sledovať jej katastrofálnu hodinu, alebo aspoň dúfala, že som túto schopnosť nevyužil. "Však si znova nepočúval?"

"Čo hlava, nebolí?"
"Si neuveriteľný!" Pretisla pomedzi zuby, otočila sa na päte a nahnevane kráčala smerom na parkovisko. Prudko sa začervenala - rozpaky.

Dobehol som ju, dúfajúc že jej hnev o chvíľu pominie. Väčšinou mi rýchlo odpúšťala.
"To ty si povedala, že som ťa ešte nikdy nevidel na telesnej," vysvetlil som jej. "Bol som zvedavý."
Neodpovedala a zamračila sa.
Na parkovisku sa náhle zastavila keď si uvedomila, že cesta k môjmu autu bola zablokovaná hlúčikom chlapcov.

Ako rýchlo asi ide táto vecička...?
Sleduj tú automatickú prevodovku. Takéto niečo som nikdy nevidel mimo časopisov...
Pekné bočné roletky...
Ach, kiežby sa mi tu len tak niekde povaľovalo šesťdesiat tisíc dolárov...
A presne preto používala Rosalie auto len mimo mesta.
Predral som sa cez dav k autu; po sekundovom zaváhaní ma Bella nasledovala.

"Okázalé," zamrmlal som, keď som nasadal.
"Čo je toto za auto?" opýtala sa.
"M3-ka."
Zamračila sa. "Neodoberám Automobil revue."

"Je to BMW." Pregúlil som očami a sústredil som sa na cúvanie tak, aby som nikoho nezrazil. Na pár chlapcov som škaredo zazrel, pretože sa nezdalo, že by chceli uhnúť. Stačila pol sekunda môjho zízania a hneď ustúpili.

"Stále sa hneváš?" spýtal som sa jej. Uvoľnila sa.
"Samozrejme," odpovedala odmerane.
Vzdychol som si. Možno že som nemal vynášať túto tému na povrch. Ach. Asi to budem musieť napraviť. "Odpustíš mi, ak sa ti ospravedlním?"

Chvíľu nad tým premýšľala. "Možno... ak to budeš myslieť úprimne," rozhodla sa. "A navyše mi sľúbiš, že to už neurobíš."
Nechcel som jej klamať, no v žiadnom prípade s tým nebudem súhlasiť. Môžem to však trochu pozmeniť.
"A čo ak to budem myslieť úprimne a nechám ťa v sobotu šoférovať?" Mierne som sa strhol.
Na čele sa jej zjavila vráska počas toho, ako premýšľala nad novou ponukou. "Dohodnuté," povedala po chvíli.

A teraz moje ospravedlnenie... Nikdy som sa nesnažil popliesť Belle hlavu zámerne, no teraz mi to prišlo vhod. Keď sme vychádzali od školy, zadíval som sa hlboko do jej očí, premýšľajúc, či to robím správne. Použil som svoj starý známy zamatový tón hlasu.

"Tak potom sa ti ospravedlňujem, že som ťa rozrušil."
Srdce jej bilo rýchlejšie a hlasnejšie nez zvyčajne. S úžasom roztvorila oči.

Pousmial som sa. Zdá sa, že to robím dobre. Samozrejme, aj ja som mal malý problém s odvrátením svojho pohľadu od toho jej. Boli sme asi rovnako očarení. Bolo len dobre, že som si túto cestu pamätal naspamäť.

"A v sobotu ráno ťa budem čakať priamo pred domom," dodal som k našej dohode.
Zažmurkala, potriasajúc hlavou tak, ako keby si ju potrebovala prečistiť. "Hm," povedala, "ak sa na príjazdovej ceste zjaví z ničoho nič Volvo, s Charliem mi to veľmi nepomôže."
Ach, ako málo ma stále poznala. "Neprišiel by som autom."
"Ako--" začala.
Prerušil som ju. Odpoveď by bola príliš nepochopiteľná, ak by som jej ju nemal ako ukázať a teraz som nemal čas. "Neboj sa. Budem tu, bez auta."

Naklonila hlavu a na chvíľu vyzerala tak, ako keby sa chcela ešte niečo opýtať, no potom si to rozmyslela.

"Už je to 'neskôr'?" opýtala sa, pripomínajúc mi náš nedokončený rozhovor v jedálni; išla od jednej náročnej k otázke k ďalšej, ktorá bola ešte horšia.
"Myslím, že už áno," súhlasil som neochotne.

Zaparkoval som pred jej domom a snažil som sa prísť na spôsob, ako jej to vysvetliť... bez toho, aby som svoju podstatu netvora ešte viac zviditeľnil, bez toho, aby som ju znova vystrašil. Alebo som robil zle, keď som sa snažil zmäkčiť moju tmavú stránku?

Čakala na odpoveď s tou istou zdvorilou maskou, akú mala na tvári aj cez obed. Ak by som nebol taký napätý, tak by ma ten jej neprirodzený pokoj rozosmial.
"Ešte stále chceš vedieť, prečo sa nemôžeš dívať, keď lovím?" opýtal som sa.
"No, skôr som rozmýšľala nad tvojou reakciou," povedala.
"Vystrašil som ťa?" opýtal som sa, stopercentne si istý tým, že to poprie.
"Nie."
Snažil som sa neusmievať, no zlyhal som. "Ospravedlňujem sa, že som ťa vystrašil." No potom môj úsmev zmizol. "Už len tá samotná myšlienka, že by si tam bola... kým by sme lovili."

"A to by bolo zlé?"
Obraz, ktorý som si predstavil, bol na mňa priveľa - Bella, taká zraniteľná v temnote; ja, úplne zbavený kontroly... snažil som sa to vytlačiť z mysle. "Veľmi."
"Pretože...?"

Zhlboka som sa nadýchol, sústreďujúc sa na smäd horiaci v mojom hrdle. Na to, že ho cítim, že ho ovládam, že nad ním dominujem. Už nikdy ma nebude ovládať - chcel som , aby to bola pravda. Nebudem pre ňu nebezpečný. Pozeral som na oblaky, želajúc si, aby som mal to isté presvedčenie vtedy, ak by som bol na love a do cesty by mi prišla jej vôňa.

"Keď lovíme... úplne sa poddávame našim zmyslom," povedal som jej, premýšľajúc nad každým jedným slovom, čo som vyslovil. "Fungujú lepšie, ak nepoužívame myseľ. Hlavne čo sa týka čuchu. Ak by si bola nablízku, keby som takto nad sebou stratil kontrolu..."

Bolestivo som potriasol hlavou, čo by sa stalo - nie čo by sa mohlo stať, ale čo by sa stalo - ak by k tomu prišlo.
Počúval som tep jej srdca a potom sa nepokojne pozrel do jej očí.
Bellina tvár bola vážna, tak ako aj jej oči. Pery mala jemne zošpúlené, pravdepodobne to bolo obavami. Ale o čo? O jej vlastnú bezpečnosť? Alebo moju skľúčenosť? Hľadel som na ňu, snažiac sa prečítať jej neurčitý výraz na tvári.
Aj ona na mňa pozrela. Oči sa jej rozšírili a za nimi nasledovali zreničky, hoci svetlo v nich sa nezmenilo.

Zrýchlene som dýchal a náhle ticho v aute začalo ako keby bzučať, presne tak isto, ako dnes poobede na biológii. Pulzujúci prúd sa medzi nami objavil znova a moja túžba dotknúť sa jej bola náhle silnejšia než akokoľvek silný smäd v celom tomto živote.

Pri elektrine, čo sa vznášala medzi nami som sa cítil tak, ako keby som mal znova pulz. Moje telo sa s ňou zžilo. Ako keby som bol opäť človekom. Viac ako kedykoľvek predtým som túžil cítiť teplo jej pier na mojich. Zúfalo som sa snažil nájsť silu, nájsť dostatok kontroly na to, aby som bol schopný priblížiť sa s ústami tak blízko k jej pokožke...

Prerývane sa nadýchla a vtedy som si uvedomil, že keď sa môj dych zrýchlil, jej sa celkom zastavil.
Zatvoril som oči, snažiac sa prerušiť spojenie medzi nami.
Žiadne ďalšie chyby.
Bellina existencia bola zhlukom tisícok vyvážených chemických procesov, ktoré mohli byť veľmi ľahko narušené. Rytmický pohyb pľúc, prúd kyslíka, boli pre ňu buď život, alebo smrť. Rytmus jej krehkého srdca mohol byť narušený množstvom hlúpych nehôd, alebo chorobou... alebo mnou.

Vedel som, že keby niekto z mojej rodiny dostal možnosť byť znova človekom, keby mohli vymeniť znova nesmrteľnosť za smrteľnosť, ani na chvíľu by nezaváhali. Každý z nás by sa za to postavil do ohňa. A horel by toľko dní alebo storočí, koľko by bolo potrebné.
Väčšina nášho druhu brala nesmrteľnosť ako dar. Dokonca existovali ľudia, ktorí po nej bažili, ktorí schválne vyhľadávali tie najtmavšie zákutia, aby sa im mohlo dostať toho najhoršieho z darov...
Nie my. Nie naša rodina. Vymenili by sme hocičo za to, aby sme mohli byť opäť ľuďmi.
No nikto z nás po tom netúžil tak veľmi ako ja teraz.

Hľadel som na mikroskopické dierky a škrabance na prednom skle, ako keby bolo riešenie ukryté v ňom. Elektrina medzi nami ešte celkom nepominula a ja som sa musel sústreďovať na to, aby som udržal ruky na volante.
Moja pravá ruka opäť začala bezbolestne páliť, ešte odvtedy, ako som sa jej naposledy dotkol.

"Bella, už by si mala ísť."
Bez námietok poslúchla, vystúpila z auta a zavrela za sebou dvere. Cítila možnú katastrofu tak, ako ja?
Bolelo ju, že musela odísť, ako mňa bolelo to, že som ju musel prepustiť? Jedinou útechou mi bolo, že ju o chvíľu uvidím. Skôr, než ma uvidí ona. Usmial som sa nad tým a potom stiahol okienku a naklonil sa, aby som k nej mohol ešte raz prehovoriť - teraz to už bolo bezpečné, ak sa v aute už nenachádzalo teplo sálajúce z jej tela.

Otočila sa ku mne, zvedavá, čo asi môžem chcieť.

Bola stále zvedavá, aj keď sa dnes pýtala toľko otázok. Moja vlastná zvedavosť bola ešte stále neuspokojená; odpovedanie na jej otázky odhalilo tak akurát moje tajomstvá - z nej som vytiahol len málo. A to nebolo fér.
"Hej, Bella?"
"Áno?"
"Zajtra som na rade ja."
Stiahla obočie. "Na rade na čo?"

"Na kladenie otázok." Zajtra, kde budeme na bezpečnejšom mieste, obkolesenom množstvom svedkami, dostanem konečne svoje odpovede. Zaškeril som sa nad tou myšlienkou a otočil sa, pretože ona ešte stále stála stuhnuto pred domom. Aj keď bola vonku, v aute sa stále vznášala ozvena elektriny. Takisto som chcel vystúpiť, odprevadiť ju k dverám ako dôvod, aby som mohol zostať vedľa nej...

Žiadne ďalšie chyby. Dupol som na plyn a vzdychol som si, keď zmizla. Zdalo sa, ako keby som od nej utekal a potom sa vracal, nezostávajúc na jednom mieste. Ak to medzi nami má byť niekedy harmonické a pokojné, budem musieť nájsť nejaké riešenie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorý film máte najradšej?

Underworld 10.8% (13)
Van Helsing 13.3% (16)
Twilight 14.2% (17)
Interwiev with a Vampire 8.3% (10)
iný fantasy 5.8% (7)
nemám rád fantasy filmy 10% (12)
Harry Potter 7.5% (9)
Eragon 3.3% (4)
Pán Prsteňov 10% (12)
Zlatý Kompas 8.3% (10)
Krev jako čokoláda 8.3% (10)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama