MS - 5. Pozvania (3/3)

24. srpna 2009 v 12:27 | Stefanie Meyer |  Midnight sun - Stefanie Meyer
Vykročil späť k svojmu autu.
Mal som pravdu, keď som chcel počkať.
Ten zhrozený výraz na jej tvári mal nevyčísliteľnú hodnotu. Prezradilo mi to niečo, čo by som nemal chcieť tak zúfalo vedieť - že ani k jednému z týchto ľudských chlapcov necítila žiadnu náklonnosť.
Navyše, jej výraz bola asi tá najvtipnejšia vec, ktorú som kedy videl.

Vtedy dorazila moja rodina, dosť zmätená faktom, že som sa, pre zmenu, natriasal od smiechu než aby som mal vražedne zízať na všetko v mojom dosahu.
Čo je také vtipné? chcel vedieť Emmett.
Potriasol som hlavou a znova som sa rozosmial, keď Bella nahnevane vytúrovala motor. Opäť vyzerala tak, že si želala riadiť tank.

"Tak poďme!" Nedočkavo zasyčala Rosalie. "Prestaň sa chovať ako idiot, ak môžeš."
Jej slová ma nenahnevali - bol som príliš veselý. No pohli sme sa.

Nikto ku mne na ceste domov neprehovoril. Sem-tam som sa ešte zachichotal, keď som si spomenul na Bellinu tvár.
Keď som prichádzal na príjazdovú cestu - zrýchlil som, keďže tu už neboli žiadni ľudia - Alice mi pokazila náladu.

"Tak teraz sa už môžem s Bellou porozprávať?" náhle a bez premyslenia vyhŕkla, takže mi nedala možnosť pripraviť si odpoveď.
"Nie," odsekol som.
"To nie je fér! Na čo mám čakať?"
"Ešte som sa nerozhodol, Alice."
"Ako chceš, Edward."
V jej mysli sa opäť objavili dva Belline osudy.
"Prečo ju vlastne chceš spoznať," zamrmlal som nevrlo. "ak ju mám zabiť?"
Alice nachvíľu zaváhala. "To má zmysel," pripustila.

Posledný kúsok cesty som prešiel stopäťdesiat kilometrov za hodinu a následne som šliapol na brzdu len pár centimetrov od zadnej garážovej steny.

"Uži si beh," samoľúbo poznamenala Rosalie, keď som vybehol z auta.
No dnes som už nebehal. Namiesto toho som šiel na lov.

Ostatní mali naplánované ísť na lov zajtra, no teraz som si už nemohol dovoliť byť smädný. Prehnal som to, pil som viac, než bolo potrebné, opäť som takmer plával - mal som šťastie, že som takto skoro naďabil na malú čriedu sobov a jedného čierneho medveďa. Bol som taký plný, až som sa necítil dobre. Prečo mi to nestačilo? Prečo jej vôňa musela byť silnejšia než čokoľvek iné?

Lovil som, lebo som sa pripravoval na nasledujúci deň, no keď som už nevládal ďalej loviť a slnko bolo ešte stále v nedohľadne, v tom momente som vedel, že do zajtrajška nevydržím.

Keď som si uvedomil, že ju idem nájsť, opäť ma premkol ten čudný, jasavý pocit.

Hádal som sa s mojim vnútrajškom celú cestu do Forksu, lenže moja menej ušľachtilá polovica vyhrala a tak som pokračoval vo svojom pláne. Netvor v mojom vnútri bol nepokojný, no držal som ho dobre spútaného. Vedel som, že si od nej zachovám bezpečnú vzdialenosť. Len som chcel vedieť, kde práve je. Vidieť jej tvár.

Bolo niečo po polnoci a Bellin dom bol tmavý a tichý. Jej auto bolo zaparkované na obrubníku, zatiaľ čo auto jej otca bolo na príjazdovej ceste. V okolí som nezačul žiadne myšlienky, ktoré by prezrádzali, že niekto je pri vedomí. Pozoroval som dom z tmavého lesa, ktorý na východnej strane ohraničoval pozemok. Dvere budú pravdepodobne zamknuté - to by nebol problém, no nechcel som za sebou nechať dôkaz v podobe vylámaných dverí. Rozhodol som sa najprv vyskúšať okno na poschodí. Takmer nikto sa neobťažuje dávať na takéto okná zámky.

Prešiel som cez dvor a na chvíľku som si premeral prednú stranu domu. Ako som si tak visel jednou rukou zavesený za odkvapovú rúru nad oknom, pozrel som sa dnu cez sklo a dych sa mi zastavil.

Bola to jej izba. Videl som ju ležať v malej posteli, s obalmi porozhádzanými po zemi a poznámkami pri nohách. Keď som sa tak díval, nepokojne sa prehodila na druhú stranu a prehodila si ruku cez hlavu. Nespala tvrdo, aspoň nie dnes. Cítila nebezpečenstvo?

Bol som znechutený sám sebou, keď som ju takto pozoroval. Bol som snáď lepší od nejakého zvráteného sliediča? Nebol. Bol som oveľa, oveľa horší.

Uvoľnil som prsty a chcel som sa pustiť, no ešte predtým som sa dlho zadíval na jej tvár.

Nebola pokojná. Medzi obočím mala jemnú vrásku a kútiky úst mala zvesené. Pery sa jej zatriasli a potom sa oddelili.

"Dobre, mami," zamrmlala.

Bella hovorila zo spánku.

Rozhorela sa vo mne zvedavosť ktorá úplne premohla znechutenie. Tá návnada, ktorú mi hodila v podobe nechránených a neúmyselne vyslovených myšlienok bola neuveriteľne lákavá.

Vyskúšal som okno a hoci kvôli dlhému nepoužívaniu pevne držalo, nebolo zamknuté. Pomaly som ho otvoril so zdesením za každým slabým zavŕzganím kovového rámu. Nabudúce si budem musieť doniesť nejaký olej...

Nabudúce? Potriasol som znechutene hlavou.

Ticho som prekĺzol cez polootvorené okno.

Jej izba bola malá - bola neusporiadaná, no nebol tam neporiadok. Vedľa jej postele boli naukladané knihy, no nevidel som im na chrbát a cédečká mala porozhadzované vedľa svojho lacného prehrávača - jedno z cédečiek na vrchu malo len obyčajný priesvitný obal. Kopa papierov ležala vedľa počítača, ktorý vyzeral ako z múzea zastaralých technológií. Podlaha bola pokrytá topánkami.

Strašne som si chcel prečítať názvy kníh a cédečiek, no sľúbil som si, že budem dodržiavať vzdialenosť; namiesto toho som si sadol do starého hojdacieho kresla v rohu miestnosti.

Ozaj som si niekedy myslel, že vyzerá priemerne? Spomenul som si na ten prvý deň a na znechutenie nad chlapcami, ktorých okamžite zaujala. No keď som si teraz predstavil jej tvár v ich mysliach, už som rozumel, prečo sa im tak okamžite zapáčila. Zdalo sa to očividné.

Práve teraz - s tmavými vlasmi rozloženými okolo jej svetlej tváre, s deravým tričkom a sivými teplákami, s uvoľnenými črtami tváre a perami jemne pootvorenými - vyrazila mi dych. Lepšie povedané mohla, keby som dýchal, pomyslel som si ironicky.

Hľadel som na jej tvár a premýšľal som nad spôsobom, ako by jej budúcnosť mohla vyzerať znesiteľnejšie.

Zraniť ju by bolo neprípustné. Znamenalo to, že jediná možnosť by bola opäť ju opustiť?

Ostatní by sa so mnou teraz nemohli hádať. Moja neprítomnosť nikoho nevystaví nebezpečenstvu. Nebudú tu žiadne podozrenia, nič, čo by mohlo niekoho naviesť späť k nehode.

Zaváhal som, ako som to už dnes urobil a odrazu sa všetko zdalo beznádejné.

Nemohol som dúfať, že budem môcť súperiť s ľudskými chlapcami, či sa jej títo chlapci páčili alebo nie. Bol som netvor. Ako ma môže vidieť inak? Ak by o mne vedela pravdu, vystrašilo a odradilo by ju to. Vyzerala by presne ako obeť v nejakom horore, utekala by a jačala od strachu.

Pamätám si jej prvý deň na biológii... a vedel som, že presne toto by bola tá správna reakcia.

Bolo hlúpe predstavovať si, že ak by som ju pozval na ten hlúpy ples, tak by zrušila svoje plány a súhlasila by.

Nebol som ten, ktorému bolo určené počuť jej áno. Bol to niekto iný, niekto ľudský, niekto hrejivý. A nemohol som si dovoliť - niekedy v budúcnosti, keď to áno povie - zabiť ho, pretože by si ho zaslúžila, ktokoľvek by to bol. Zaslúžila si šťastie a lásku s kýmkoľvek, koho si vyberie.

Dlhoval som jej, aby si správne vybrala; nemohol som už dlhšie predstierať, že ja som bol jediný, ktorý by bol v nebezpečenstve preto, že ju miluje.

Takže potom všetkom vlastne ani nezáleží na tom, či odídem, pretože Bella ma nikdy nebude vnímať takým spôsobom, o akom snívam. Nikdy ma nebude brať ako niekoho, kto je hoden lásky.

Nikdy.

Môže sa mŕtve, zmrznuté srdce zlomiť? Cítil som sa, ako by to moje mohlo.

"Edward," povedala Bella.
Stuhol som, hľadiac na jej zatvorené oči.
Zobudila sa a nachytala ma tu? Vyzerala, že spí, aj keď jej hlas bol úplne jasný...
Ticho si vzdychla a opäť sa nespokojne prevalila na bok - stále spala, snívala.
"Edward," jemne zašepkala.
Snívalo sa jej o mne.
Môže sa mŕtve, zmrznuté srdce opäť rozbúchať? Cítil som sa, ako by to moje mohlo.
"Ostaň," vzdychla si. "Nechoď. Prosím... neodchádzaj."
Snívalo sa jej o mne, dokonca to ani nebola nočná mora. V jej sne chcela, aby som ostal s ňou.

Snažil som sa pomenovať tie pocity, ktoré ma premkli, no žiadne slová neboli postačujúce. Na dlhú chvíľu som sa do nich ponoril.

Keď som sa vynoril, už som nebol ten istý muž, akým som bol predtým.

Môj život bola nekonečná, nemenná polnoc. Musí to byť, je to nevyhnutné. No tak ako bolo možné že vychádza slnko, rovno uprostred mojej polnoci?

Keď som sa stal upírom, keď som v mučivých bolestiach premeny vymenil svoju dušu a svoju smrteľnosť za nesmrteľnosť, skutočne som zmrzol. Moje telo sa premenilo skôr na kameň, ako na svaly, trvalé a nemenné. Moja osobnosť tiež zmrzla - moja povaha, to čo som mal rád a čo som neznášal, moje nálady a túžby; všetko ostalo tak, ako bolo.
U ostatných to bolo také isté. Všetci sme zmrzli. Boli sme žijúce kamene.
Zmena bola pre nás niečo veľmi jedinečné. Videl som, ako sa to stalo s Carlislom a o nejakých desať rokov neskôr aj s Rosalie. Láska ich zmenila na niečo nekonečné, čo nikdy nevyprchávalo. Prešlo už viac než osemdesiat rokov, odkedy Carlisle našiel Esme, no ešte stále na ňu pozeral očami ako pri prvej láske. Pre nich to bude vždy takéto.

A tiež aj pre mňa. Vždy budem milovať túto krehkú, ľudskú ženu, po celý zvyšok svojej nikdy nekončiacej existencie.

Hľadel som na jej nevinnú tvár a cítil som, ako sa táto láska usádza do každej časti môjho kamenného tela.

Teraz už spala pokojnejšie, s jemným úsmevom na perách.
Keď som ju sledoval, začal som premýšľať.
Milujem ju, tak sa budem snažiť byť dosť silný, aby som ju opustil. Vedel som, že teraz nie som. Na tom budem musieť popracovať. No možno som dosť silný na to, aby som nejakým spôsobom oklamal budúcnosť.

Alice videla pre Bellu len dve budúcnosti a teraz som im obom rozumel.
To že ju milujem ma neodradí od toho, aby som ju zabil, ak urobím chybu.
Hoci som teraz netvora necítil, skrýval sa v každom mojom kúsku. Možno že láska ho naveky umlčala. Ak by som ju teraz zabil, nebude to úmyselné, bola by to už len príšerná nehoda.
Budem musieť byť mimoriadne opatrný. Nesmiem si nikdy, nikdy dovoliť poľaviť v sebakontrole. Budem musieť dávať pozor na každý môj výdych. Budem musieť dodržiavať opatrnú vzdialenosť.
Nebudem môcť robiť chyby.
Konečne som pochopil tú druhú budúcnosť. Bol som ňou vyvedený z miery - čo také sa mohlo stať, že to vyústilo premenenie Belly na väzňa tohto ne-života? Teraz - zničený túžbou po nej - som pochopil, ako by som mohol, v stave neodpustiteľného sebectva, poprosiť svojho otca o láskavosť. Poprosiť ho, aby jej vzal dušu a život, takže by so mnou mohla ostať naveky.

Zaslúžila si niečo lepšie.
No videl som ešte jednu budúcnosť, jedno tenké lano, po ktorom by som bol schopný kráčať, ak by som si udržal rovnováhu.
Dokázal by som to? Byť s ňou a zároveň nechať ju človekom?
Zámerne som sa zhlboka nadýchol a potom znova, nechávajúc jej vôňu, aby mnou prenikla ako divoký oheň. Izba bola plná jej vône; ležala na každom povrchu. Krútila sa mi hlava, no premohol som to. Ak by sa stalo, že by som sa pokúsil mať s Bellou nejaký vzťah, zvykol by som si na vôňu. Znova som sa zhlboka, pálčivo nadýchol.

Pozoroval som ju v spánku až kým sa za mrakmi na východnom obzore nezjavil prvý lúč slnka. Rozmýšľal som a dýchal som.
Domov som došiel tesne po tom, ako ostatní odišli do školy. Rýchlo som sa prezliekol, nevšímajúc si Esmine oči plné otázok. Videla to vzrušenie na mojej tvári a pocítila naraz obavy aj úľavu. Moja pretrvávajúca zádumčivosť ju zraňovala a teraz bola rada, že sa zdalo, že je tomu koniec.
Bežal som do školy, prišiel som len pár sekúnd po tom, ako moji súrodenci. Neotočili sa, hoci aspoň Alice musela vedieť, že som stál v húštine stromov, ktorá rámovala chodník. Čakal som, kým sa nikto nepozeral a potom som nenútene vyšiel spoza stromov na parkovisko plné áut.
Počul som hluk Bellinho auta a tak som sa skryl za Suburbanom a sledoval ju, odkiaľ ma nebolo vidieť.
Vošla na parkovisko, zazerajúc na moje Volvo a potom zaparkovala na najvzdialenejšom mieste, na akom sa dalo, so zamračeným výrazom na tvári.
Bolo pre mňa čudné rozpamätať sa, že je na mňa pravdepodobne stále nahnevaná a má na to dobrý dôvod.
Chcel som sa na sebe smiať - alebo sa nakopnúť. Všetko moje plánovanie a rozmýšľanie bolo na vážkach, ak o mňa nemala záujem, nie? Jej sen mohol byť o niečom úplne náhodnom. Bol som namyslený hlupák.
Popravde, bolo by pre ňu lepšie, ak by sa o mňa nezaujímala. To by ma síce neodradilo od toho, aby som sa jej venoval, no aspoň by som jej pri tom mohol poskytnúť varovanie. To som jej bol dlžný.
Potichu som sa pohol, rozmýšľajúc, aký bude ten najlepší spôsob stretnutia sa s ňou.
Uľahčila mi to. Keď vystupovala z auta, kľúče jej vypadli z ruky a čľapli rovno do mláky.
Zohla sa, no ja som ich získal prvý ešte skôr, než si stihla namočiť prsty do tej studenej vody.
Oprel som sa o jej auto, kým ňou šklblo a potom sa prudko vystrela.
"Ako to robíš?" spýtala sa.
Áno, ešte stále bola nahnevaná.
Podal som jej kľúče. "Čo také?"
Vystrela ruku a ja som jej pustil kľúč rovno do dlane. Zhlboka som sa nadýchol, vdychujúc jej vôňu.
"Že sa z ničoho nič objavíš." vysvetlila.
"Bella, to nie je moja chyba, že si taká nevšímavá." Tie slová boli ironické, takmer ako vtip. Bolo tu niečo, čo nevidela?
Počula, ako môj hlas zjemnel pri vyslovení jej mena?
Zízala na mňa tak, že bolo zrejmé, že neocenila môj vtip. Jej tep sa zrýchlil - z hnevu? Zo strachu? Po chvíli sklopila oči.
"Čo mala znamenať tá zápcha včera poobede?" opýtala sa bez toho, aby na mňa pozrela. "Myslela som si, že máš predstierať, že neexistujem, a nie ma na smrť vytáčať."
Stále bola veľmi nahnevaná. Trebalo trocha snahy, aby som si s ňou všetko urovnal. Spomenul som si na moje rozhodnutie - byť k nej úprimný...
"To bolo v Tylerovom záujme, nie mojom. Musel som mu dať šancu." A potom som sa zasmial. Nemohol som si pomôcť, keď som si spomenul na jej včerajší výraz.
"Ty..." zalapala po dychu a potom sa zarazila, ako keby bola príliš rozzúrená, aby mohla pokračovať. A bolo to tu - ten istý výraz. Potlačil som ďalší nával smiechu. Už bola aj tak dosť nahnevaná.
"A nepredstieram, že neexistuješ." dokončil som. Snažil som sa byť nenútený, mať takýto podpichovačný tón. Nerozumela by, ak by som jej ukázal, ako sa naozaj cítim. Vystrašil by som ju. Musel som skrývať svoje pocity, trochu to zľahčiť...
"Takže sa ma naozaj snažíš na smrť vytočiť? Keďže ma Tylerova dodávka nedokázala doraziť?"
Prebehol mnou hnev. To myslí vážne?
Bolo dosť nelogické, že som sa cítil urazený - nevedela o mojej premene, čo sa odohrala v noci. No aj tak som bol nahnevaný.
"Bella, nebuď trápna," odsekol som.
Začervenala sa, otočila sa ku mne chrbtom a odišla.
Premkli ma výčitky svedomia. Nemal som žiadne právo na hnev.
"Počkaj," zavolal som za ňou.
Nezastavila sa, tak som ju nasledoval.
"Prepáč, to bolo hrubé. Netvrdím že to nie je pravda" - bolo absurdné predstaviť si, že by som jej chcel ublížiť - "ale aj tak som to nemal povedať."
"Prečo mi nedáš pokoj?"
Ver mi, chcel som povedať. Skúšal som.
A hej, len tak mimochodom, som do teba zúfalo zamilovaný.
Udržuj ľahkú konverzáciu.
"Chcel som sa ťa niečo opýtať, ale ty odbiehaš od témy." Napadla mi jedna akčná myšlienka a zasmial som sa.
"Trpíš viacnásobným rozštiepením osobnosti?" opýtala sa.
Musel som tak naozaj vyzerať. Moja nálada bola veľmi nevypočítateľná kvôli tým všetkým emóciám, ktoré mnou prechádzali.
"Zasa to robíš," upozornil som ju.
Vzdychla si. "Dobre teda. Čo sa chceš opýtať?"
"Tak som rozmýšľal, na budúcu sobotu..." sledoval som, ako jej tvárou preletelo zhrozenie a musel som potlačiť ďalší výbuch smiechu. "Veď vieš, keď je ten jarný ples..."
Prerušila ma a konečne sa mi pozrela do očí. "Snažíš sa byť vtipný?"
Hej. "Necháš ma, prosím, dohovoriť?"
V tichosti čakala a hrýzla si hornú peru.
Ten pohľad ma na chvíľu vyrušil. Zvláštne, neznáme odozvy sa pohli kdesi hlboko v mojom dlho zabudnutom ľudskom jadre. Snažil som sa ich striasť, aby som mohol dohrať svoju rolu.
"Počul som, ako si hovorila, že v ten deň ideš do Seattlu, a tak som premýšľal, či sa nechceš odviezť." ponúkol som sa. Totižto uvedomil som si, že namiesto toho, aby som sa pýtal na jej plány, ich s ňou môžem zdieľať.
Tupo na mňa hľadela. "Čo?"
"Chceš sa zviesť do Seattlu?" Sám s ňou v aute - moje hrdlo ma pálilo pri tejto myšlienke. Zhlboka som sa nadýchol. Zvykaj si.
"S kým?" opýtala sa, oči mala opäť rozšírené a zmätené.
"So mnou, pochopiteľne," povedal som pomaly.
"Prečo?"
To bolo naozaj také prekvapujúce, že by som mohol túžiť po jej spoločnosti? Naozaj si musela vytvoriť na mňa za moje predošlé správanie asi ten najhorší názor.
"No," povedal som tak nenútene, ako to len bolo možné, "chystal som sa v najbližšom čase do Seattlu a, úprimne povedané, nemyslím si, že to tvoje auto zvládne." Zdalo sa bezpečnejšie doberať si ju, ako sa tváriť vážne.
"Moje auto šliape výborne, ďakujem veľmi pekne za tvoj záujem," povedala tým istým prekvapeným hlasom. Opäť sa pohla a ja s ňou.
V skutočnosti nepovedala nie, tak som sa toho chopil.
Povie nie? Čo urobím, ak áno?
"Ale zvládol by tvoj pickup takú cestu na jednu nádrž?"
"Nechápem, prečo to teba vôbec trápi," sťažovala sa.
To ešte stále nebolo nie. Srdce jej bilo opäť rýchlejšie a aj jej dýchanie sa zrýchlilo.
"Plytvanie neobnoviteľnými zdrojmi by malo trápiť každého."
"Pozri sa, Edward, nestačím ťa sledovať. Myslela som, že sa so mnou nechceš priateliť."
Keď vyslovila moje meno, prebehlo mnou vzrušenie.
Ako udržiavať ľahkú konverzáciu a byť zároveň úprimný? Teda, bolo dôležitejšie byť úprimný. Hlavne teraz.
"Povedal som, že bude lepšie, ak nebudeme priateľmi, nie že sa s tebou nechcem priateliť."
"Aha, ďakujem, teraz mi je to už všetko jasné." povedala sarkasticky.
Pod strechou jedálne zastala a pozrela sa na mňa. Jej tep sa zakolísal. Bola vystrašená?
Opatrne som vyberal slová. Nie, nemohol by som ju opustiť, no možno ona bude dosť chytrá na to, aby to urobila skôr, než bude príliš neskoro.
"Pre teba by bolo... prezieravejšie, keby sme neboli priateľmi." Keď som tak pozeral do jej hlbokých, čokoládových očí, moja snaha udržiavať konverzáciu ľahkou sa vyparila. "Ale mňa už unavuje, ako sa ti snažím vyhýbať, Bella." Slová som vypustil s príliš veľkou vrúcnosťou.
Znepokojilo ma, keď na chvíľu prestala dýchať, a potom trvalo nejakú chvíľu, keď sa opäť nadýchla. Ako veľmi sa ma bála? Nuž, to si zistím.
"Pôjdeš so mnou do Seattlu?" dožadoval som sa odpovede.
Prikývla a jej srdce sa hlasno rozbúchalo.
Áno. Ona mi povedala áno.
No potom ma zasiahlo vedomie, koľko ju to asi bude stáť?
"Naozaj by si sa mi mala vyhýbať," varoval som ju. Počula ma? Utečie budúcnosti, ktorá jej so mnou hrozila? Môžem urobiť niečo, aby som ju ochránil predo mnou?
Udržiavaj ľahkú konverzáciu, zakričal som na seba. "Uvidíme sa v triede."
Musel som sa sústrediť aby som nebežal, keď som odchádzal.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama