MS - 7. Melódia (1/2)

24. srpna 2009 v 14:28 | Stefanie Meyer |  Midnight sun - Stefanie Meyer
Keď som sa vrátil do školy, musel som čakať, pretože posledná hodina sa ešte neskončila. To bolo perfektné, pretože som musel nad veľa vecami popremýšľať a potreboval som byť nejaký čas osamote.
Jej vôňa sa ešte stále vznášala v aute. Nespustil som okná, nechal som ju útočiť na mňa, snažiac sa zvyknúť si na tú neprestajnú bolesť v hrdle.
Príťažlivosť.

Veľmi ťažko sa nad tým rozmýšľalo. Je to dosť zložité slovo, má mnoho rozličných významov a úrovní. Nie je to to isté ako láska, no je jej neoddeliteľnou súčasťou.
Nemal som ani poňatia, či Bellu priťahujem. (Bude sa jej duševné ticho ešte zhoršovať, až kým sa nezbláznim? Alebo existuje nejaká hranica, ktorú nakoniec dosiahnem?)
Snažil som sa porovnať reakcie jej tela k ostatným - k sekretárke a Jessice Stanleyovej - no bezvýsledne. Znaky, ktoré sa zhodovali - ako zmena v pulze alebo zrýchlenie dychu - mohli znamenať rovnako strach alebo zdesenie ako aj záujem. Nezdalo sa mi pravdepodobné, že Belline myšlienky naberajú ten istý smer ako kedysi Jessicy Stanleyovej. Veď predsa Bella vie veľmi dobre, že niečo so mnou nie je v poriadku, aj keď netuší o čo presne ide. Dotkla sa mojej ľadovej pokožky a potom od nej rýchlo odtiahla ruku.

A aj tak... keď som si spomenul na Jessicine predstavy, ktoré ma zvyčajne odpudzovali, nahradil som jej miesto Bellou...

Čo ak by to bola Bella, ktorá si ma predstavovala s rukami ovinutými okolo jej krehkého tela? Ktorá chcela, aby som si ju pritisol na hruď a rukou jej nadvihol bradu? Ktorá v mysli videla, ako jej odhrniem závoj vlasov z jej červenajúcej sa tváre? Ako jej prechádzam prstami po okraji jej plných pier? Ako sa k nej nahýnam tak blízko, až som mohol cítiť horúčosť jej dychu na mojich perách? A blížim sa bližšie a bližšie....

No potom som sa prebudil z môjho zasnívania, vediac, ako aj vtedy, keď si to Jessica predstavovala, čo by sa stalo, keby som sa dostal takto blízko.

Príťažlivosť bol obrovský problém, pretože ma Bella už aj tak priťahovala tým najhorším spôsobom.

Chcel som, aby sa mi páčila? Ako žena mužovi?

To bola zlá otázka. Správna bola tá, či by som mal chcieť, aby sa mi takto páčila, no odpoveď na túto otázku bolo nie. Keďže ja som nebol človek a to by k nej nebolo spravodlivé.

Každým kútom svojej bytosti som túžil byť človekom, aby som ju mohol držať v náručí bez toho, aby som musel riskovať jej život. Takto by som mohol spletať svoje vlastné predstavy, predstavy, ktoré nekončili krvou na mojich rukách, alebo v mojich očiach.

Moja túžba po nej bola neudržateľná. Aký druh vzťahu by som jej mohol navrhnúť, ak som sa jej nemohol ani len dotknúť?
Vložil som si hlavu do rúk.
Všetko to pre mňa bolo ešte viac mätúce, keďže som sa nikdy predtým necítil tak ľudsky - dokonca ani nie vtedy, keď som bol človekom, aspoň kým si spomínam. Keď som bol človekom, moje myšlienky sa točili len okolo môjho vojenského vzostupu. Prvá svetová vojna zúrila takmer celé moje dospievanie, a keď vypukla epidémia španielskej chrípky, chýbalo mi iba deväť mesiacov do osemnástich narodenín... Z týchto ľudských rokov mi ostali len nejasné pocity, temné myšlienky, ktoré sa strácali každým ďalším desaťročím. Najviac sa pamätám na matku, a keď som si spomenul na jej tvár, znova ma zaplavila stará bolesť. Hmlisto si spomínam, ako veľmi nenávidela budúcnosť, do ktorej som sa tak dychtivo hrnul, ako sa pred každou večerou modlila, aby táto "odporná vojna" už skončila... Nepamätám si žiadne ďalšie druhy pocitov. Okrem materinskej lásky tu už nebola žiadna iná, pre ktorú by som si želal zostať...

Toto bolo pre mňa úplne nové. Nič podobné, nič, čo by sa dalo porovnať.
Láska, ktorú som cítil k Belle, sa zjavila úplne čistá, no teraz boli vody mútne. Veľmi som si želal, aby som bol schopný dotknúť sa jej. Cítila ona to isté?
Na tom nezáleží, snažil som sa presvedčiť sám seba.
Díval som sa na svoje ruky, nenávidiac ich tvrdosť, ich chlad, ich neľudskú silu...
Takmer som vyskočil, keď sa otvorili dvere na strane spolujazdca.
Ha! Prekvapil som ťa. To je po prvé, pomyslel si Emmett, keď nastupoval. "Stavím sa, že slečna Goffová si myslí, že berieš drogy, keďže si poslednú dobu taký nevyspytateľný. Kde si dnes trčal?"
"Ja... urobil som dobrý skutok."
Huh?
Zachichotal som sa. "Staral som sa o chorých, niečo v tom zmysle."
To ho ešte viac zmiatlo, no potom sa nadýchol a zachytil vôňu v aute.
"Ou. Opäť to dievča?"
Zaškeril som sa.
Začína to byť čudné.
"To mi hovor," zamrmlal som.
Opäť sa nadýchol. "Hmm, tá má teda vôňu, čo?"
Zavrčal som automaticky ešte skôr, ako sa mi v hlave stihli usídliť všetky jeho slová.
"Pohodička, len konštatujem."
Hneď na to dorazili aj ostatní. Rosalie si všimla pach v aute a zlostne sa na mňa zahľadela. Ešte stále sa cez to nepreniesla. Premýšľal som, čo ma za problém, no všetko, čo som od nej mohol počuť, boli urážky.

Ani Jasperova reakcia sa mi nepáčila. Tak ako Emmett, aj on si všimol, že tu Bella bola. Nie kvôli vôni, tá ich nepriťahovala ani z tisíca tak, ako mňa. Stále ma hnevalo to, že jej krv sa im zdala sladká. Jasper nemal dokonalú sebakontrolu...
Alice doskackala na moju stranu auta a natiahla ruku pre Bellin kľúč od auta.
"Videla som len to, ako to robím," povedala nezrozumiteľne, ako bolo jej zvykom. "Budeš mi musieť povedať prečo."
"To neznamená že--"
"Ja viem, ja viem. Vyčkám. Už to dlho nepotrvá."
Vzdychol som si a podal som jej kľúč.
Nasledoval som ju k Bellinmu domu. Dážď sa podobal na milión maličkých kladív bubnujúc tak hlasno, že Belline uši určite nemôžu počuť hluk jej pickupu. Sledoval som okno jej spálne, no nevyzrela vonku. Možno tam ani nebola, nepočul som žiadne myšlienky.

Bol som smutný z toho, že nemôžem počuť ani toľko, aby som ju skontroloval - aby som sa uistil, či je šťastná, alebo aspoň v bezpečí.

Alice nasadla dozadu a uháňali sme domov. Cesty boli prázdne, takže to trvalo len pár minút. Vovalili sme sa dnu a každý sme sa začali venovať svojej vlastnej zábave.

Emmett a Jasper boli zahĺbení do ich zložitého šachového turnaja, využívajúc všetkých osem šachovníc - rozložených pozdĺž celej sklenenej steny - a riadiac sa podľa ich vlastných komplikovaných pravidiel. Nedovolia mi hrať s nimi; iba Alice je schopná sadnúť si oproti mne.

Alice podišla k počítaču, ktorý bol hneď za nimi a ja som v momente začul, ako sa jej monitor prebudil k životu. Alice pracovala na dizajnérskom projekte pre Rosalin šatník, no dnes pri nej Rosalie nestála, aby jej ukazovala kde strihať a akú farbu použiť, keď sa Alicina ruka presúvala po dotykovom displeji (Carlisle a ja sme ho museli mierne vylepšiť, keďže veľa obrazoviek reagujú na teplotu). Namiesto toho sa dnes Rosalie namrzene rozvaľovala na pohovke a prepínala dvadsať programov za sekundu, bez prestávky. Počul som ako premýšľa, či ísť alebo neísť do garáže, aby mohla vylepšovať svoje BMW.
Esme bola na poschodí a niečo si mrmlala nad jej najnovším projektom.
Alice si po chvíli oprela hlavu o stenu a začala Jasperovi perami naznačovať Emmettove ďalšie kroky - Emmett sedel na zemi chrbtom otočený k Alice - ktorý s uhladeným výrazom zablokoval Emmettovho obľúbeného kráľa.

A ja, po prvý krát po dlhom čase, až som sa hanbil, som zamieril rovno k prekrásnemu klavíru, ktorý bol situovaný len neďaleko vchodu.
Jemne som prebehol prstami po klávesoch, odhadujúc výšky. Bol ešte stále perfektne naladený.
Na poschodí sa Esme na moment zastavila, nakláňajúc hlavu do strany.
Začal som hrať prvú časť piesne, ktorá mi dnes v aute zaznela v hlave, potešený tým, že znela ešte lepšie, než som si predstavoval.

Edward znova hrá, naradostnene si pomyslela Esme a na tvári sa jej rozhostil úsmev. Vstala od stola a ticho prebehla k vrchu poschodia.
Pridal som k tomu ďalšie tóny a nechal som, aby sa cez ne hlavná melódia ľahko preniesla.
Esme sa spokojne usmiala a posadila sa na vrchný schod a oprela si hlavu o zábradlie. Nová pieseň. Bolo to už tak dlho... Aká nádherná skladba.
Viedol som melódiu novým smerom, za ktorou nasledovali ďalšie noty.
Edward znovu skladá? pomyslela si Rosalie a zaťala zlostne zuby.
Presne v tejto chvíli stúpila vedľa a ja som si mohol bez problémov prečítať všetko ejj skutočné rozhorčenie. Konečne som vedel, prečo tak zúrila. Prečo by zabitie Isabelly Swanovej neublížilo jej svedomiu.
Čo sa týkalo Rosalie, vždy išlo len o pýchu.
Hudba sa náhle zastavila a ja som sa zasmial skôr, než som si to stihol uvedomiť. Keď som pobavene vyprskol, rýchlo som si zakryl rukou ústa.
Rosalie sa ku mne otočila a v očiach jej prebleskovala zúrivosť.
Emmett a Jasper sa na mňa tiež pozerali a takisto som mohol začuť aj Esmin zmätok. V momente bola dole a teraz striedavo sledovala mňa a Rosalie.
"Neprestávaj, Edward," povzbudila ma Esme po chvíli.
Otočil som sa k Rosalie chrbtom a začal som znova hrať, snažiac sa kontrolovať úškľabok na mojej tvári. Postavila sa a prešla cez miestnosť skôr nahnevane, než rozpačito. No určite sa cítila dosť trápne.
Ak povieš čo i len slovo, uštvem ťa ako psa.
Potlačil som ďalší výbuch smiechu.
"Čo sa deje, Rose?" zavolal za ňou Emmett. Rosalie sa neotočila. Pokračovala, hrdo vystretá, až do garáže, kde sa všuchla pod svoje auto, ako keby sa pod ním chcela pochovať.
"A čo malo znamenať toto?" Emmett sa ma opýtal.
"Nemám ani to najmenšie tušenie," zaklamal som.
Emmett nahnevane zanadával.
"Pokračuj v hraní," naliehala Esme, pretože moje ruky sa opäť zastavili.
Urobil som ako chcela, pričom ona sa postavila za mňa a položila mi ruky na plecia.
Pieseň bola neodolateľná, no stále nedokončená. Chvíľu som sa hral s prechodom, no akosi mi to tam nesedelo.
"Je to okúzľujúce. Má už meno?" opýtala sa Esme.
"Ešte nie."
"Nachádza sa v pozadí nejaký príbeh?" opýtala sa s úsmevom v hlase. Veľmi ju to potešilo a ja som sa cítil vinný za to, že som tak dlho zanedbával hudbu. Bolo to sebecké.
"Bude to asi... uspávanka." Našiel som správny prechod. Pieseň sa ľahko preniesla do nového rozmeru, oživujúc ju.
"Uspávanka," zopakovala.
Na pozadí tejto piesne bol príbeh, a keď som si to uvedomil, všetko do seba ľahko zapadlo. Ten príbeh bol obraz spiaceho dievčaťa na úzkej posteli s tmavými hustými vlasmi, ktoré sa divo točili na všetky strany ako morské riasy, rozhodené na vankúši...
Alice nechala Jaspera tak a sadla si vedľa mňa. So svojím zvonivým hlasom načrtla melódiu o dve oktávy vyššie.
"Páči sa mi to," zašepkal som. "Ale čo povieš na toto?"
Pridal som aj jej melódiu - prsty mi teraz behali po klávesnici, aby spojilo všetky časti dokopy - a mierne som ju pozmenil a dodal jej nový smer...
Chytila sa a spievala pozdĺž s piesňou.
"Áno. Dokonalé," povedal som.
Esme mi stisla plece.
Teraz som už vedel, ako to zakončiť, zatiaľ čo Alice zvýšila tón a mierne ho presunula. Vedel som, ako pieseň musí skončiť, pretože to spiace dievča bola perfektná taká, aká je a všetky zmeny by boli nesprávne, bol by to smútok. Pieseň sa niesla v tomto smere, teraz už pomalšie a tichšie. Alicin hlas sa stíšil tiež až na úroveň, ktorá by sa hodila do sviecami osvetlenej katedrály.
Zahral som poslednú notu a sklonil som hlavu.
Esme mi pohladila vlasy. Bude to v poriadku, Edward. Bude to fungovať. Zaslúžiš si šťastie, synak. Osud ti to dlhuje.
"Ďakujem," zašepkal som a želal som si, aby som tomu mohol uveriť.
Láska vždy neprichádza dokonale zabalená.
Zasmial som sa bez stopy humoru v hlase.
Ty, zo všetkých ľudí na tejto planéte, si najlepšie pripravený poradiť si s niečím takým ťažkým. Ty si ten najlepší z nás.
Vzdychol som si. To si o svojom dieťati myslela každá matka.
Esme bola ešte stále veľmi šťastná z toho, že sa po takom dlhom čase moje srdce opäť prebudilo k životu, nezáležiac na tom, že môže dôjsť k tragédii. Myslela si, že budem navždy sám...

Bude ťa musieť milovať tiež, náhle si pomyslela, prekvapujúc ma smerom svojich myšlienok. Ak je dobré dievča. Usmiala sa. No neviem si predstaviť nikoho tak pomalého, ktorý by nevidel aký úžasný si.

"Prestaň, mami, lebo sa budem červenať," doberal som si ju. Jej slová, hoci boli nepravdepodobné, ma povzbudili.
Alice sa zasmiala a odkiaľsi vytiahla skladbu "Srdce a duša." Zaškeril som sa a hral som spolu s ňou. Potom som ju potešil tým, že som zahral skladbu "Tyčinky."
Zachichotala sa a potom si vzdychla. "Tak si želám, aby si mi povedal, prečo si sa smial na Rose," povedala. "No viem, že nemôžeš."
"Nie."
Prstom mi dala frčku po uchu.
"Buď dobrá, Alice," pokarhala Alice Esme. "Edward sa snaží byť gentleman."
"Ale ja to chcem vedieť."
Zasmial som sa nad jej kvílivým tónom. Potom som povedal, "Pre teba, Esme," a začal som hrať jej obľúbenú pieseň, akúsi nepomenovanú poklonu láske, ktorú som sledoval medzi ňou a Carlislom už veľa rokov.
"Ďakujem ti, zlato." Opäť mi stisla plece.
Nemusel som sa sústreďovať na hranie, vedel som to spamäti. Namiesto toho som myslel na Rosalie, ktorá sa ešte stále zvíjala ponížením v garáži a uškeril som sa.

Keďže som už ochutnal silu žiarlivosti, trochu mi jej bolo ľúto. Bol to dosť mizerný pocit. Samozrejme, jej žiarlivosť bola oveľa menšia než tá moja.

Premýšľal som nad tým, aký by bol Rosalin život a jej osobnosť, keby nebola vždy tá najkrajšia. Bola by veselšia, ak by nebola krása vždy jej najsilnejšia zbraň? Alebo menej sebeckejšia? Možno viac súcitná? No predpokladal som, že je už zbytočné premýšľať nad tým, lebo minulosť sa zmeniť nedá, vždy bola tá najkrajšia. Dokonca aj ako človeka ju obdivovali preto, aká bola roztomilá. Nie žeby sa jej to nepáčilo. Práve naopak - páčilo sa jej to viac než čokoľvek iné. Keď sa stala nesmrteľnou, veľa sa toho nezmenilo.

Potom by to nebolo prekvapujúce, že sa urazila keď som už od úplného začiatku neobdivoval jej krásu ako všetci ostatní muži. Nie preto, že by ma chcela - to nie. No aj tak ju rozčúlilo, že ja som netúžil po nej. Bola zvyknutá na to, že po nej šaleli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorý film máte najradšej?

Underworld 10.8% (13)
Van Helsing 13.3% (16)
Twilight 14.2% (17)
Interwiev with a Vampire 8.3% (10)
iný fantasy 5.8% (7)
nemám rád fantasy filmy 10% (12)
Harry Potter 7.5% (9)
Eragon 3.3% (4)
Pán Prsteňov 10% (12)
Zlatý Kompas 8.3% (10)
Krev jako čokoláda 8.3% (10)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama