MS - 8. Duch

25. srpna 2009 v 12:40 | Stefanie Meyer |  Midnight sun - Stefanie Meyer
Jasperových hostí som za tie dva slnečné dni, čo boli vo Forkse, veľa nevidel. Domov som dochádzal len preto, aby sa o mňa Esme nebála.

Okrem toho, vyzeral som viac ako prelud, než ako upír. Vznášal som sa, neviditeľný v tieňoch, odkiaľ som mohol nasledovať objekt mojej lásky a posadnutosti - odkiaľ som ju mohol vidieť a počuť ju v myšlienkach šťastných ľudí, ktorí sa mohli vedľa nej prechádzať počas slnečného svetla, ktorí sa občas náhodne dotkli chrbta jej ruky so svojou. Nikdy na takýto kontakt nezareagovala; jej ruky totiž boli také isté teplé, ako ich.

Toto vynútené odlúčenie od školy ešte nikdy predtým nebolo také trápenie. No zdalo sa, že slnko ju robí šťastnou, takže som ho nemohol veľmi neznášať. Bol som vďačný všetkému, čo ju rozveseľovalo.
V pondelok ráno som načúval rozhovoru, ktorý bol schopný zničiť moju sebadôveru a a spraviť z času stráveného bez nej hotové peklo. Lenže keď skončil, urobilo to môj deň šťastným.
Mike Newtona by som si mal aspoň trochu vážiť; nevzdal sa tak rýchlo a neodplazil sa, aby si mohol vyliečiť rany. Bol odvážnejší, než som si myslel. Chystal sa vyskúšať to znova.
Bella prišla do školy skôr, rozhodnutá užívať si slnko, pokiaľ svieti, a sadla si na piknikové lavičky, ktoré sa používali len zriedka, zatiaľ čo čakala, kým zazvoní. Jej vlasy vyzerali na slnku zvláštne, mala v nich červenkastý odtieň, ktorý som nečakal.
Mike ju tam našiel, ako si čmárala, a bol potešený tým, že mal toľko šťastia.
Bolo strašné len bezmocne sa prizerať ukrytý v lese, spútaný slnečnou žiarou.
Privítala ho s dostatočným nadšením na to, aby ho to potešilo, a mňa presne opačne.
No aha, páčim sa jej. Ináč by sa tak neusmievala. Stavím sa, že by so mnou chcela ísť na ples. Čo také dôležité môže byť v Seattli...
Všimol si zmenu v jej vlasoch. "Predtým som si to nevšimol - máš vlasy trocha do červena."
Keď chytil prameň jej vlasov medzi prsty, náhodne som vytrhol mladý smrek aj s koreňmi, na ktorom som mal položenú ruku.
"Iba na slnku," povedala. Na moje hlboké uspokojenie sa od neho trochu odtiahla, keď jej založil pramienok za ucho.
Mike si na malom rozhovore budoval svoju odvahu.
Pripomenula mu esej, ktorú sme mali odovzdať do stredy. Z jej mierne nadutého výrazu som pochopil, že jej bola už hotová. Úplne na to zabudol a to dosť ohrozilo rozsah jeho voľného času.
Do kelu - hlúpa esej.
Nakoniec sa dostal k veci - zaťal som zuby tak silno, že som mohol rozdrviť aj žulu - no aj tak sa jej to nemohol opýtať priamo.
"Prišiel som sa ťa opýtať, či by si nešla von."
"Och," povedala.
Na chvíľu stíchla.
Och? Čo to malo znamenať? Bude súhlasiť? Počkať, myslím, že som sa jej vlastne ani neopýtal.
Sťažka prehltol.
"no, mohli by sme ísť spolu na večeru alebo tak... a na eseji by som mohol robiť potom."
Ty hlupák, ani toto nebola otázka.
"Mike..."
Bolesť a zúrivosť mojej žiarlivosti bola taká silná ako predošlý týždeň. Zlomil som ďalší strom v snahe ovládať sa. Hrozne som túžil prebehnúť cez školský areál, príliš rýchlo pre ľudské oči, a uniesť ju, preč od chlapca, ktorého som momentálne nenávidel tak, že keby som ho zabil, užíval by som si to.
Povie mu áno?
"Podľa mňa to nie je najlepší nápad."
Vydýchol som a uvoľnil som sa.
Takže nakoniec bol Seattle predsa len výhovorka. Nemal som sa pýtať. Čo som si myslel? Určite za tým bude ten magor, Cullen...
"Prečo?" mrzuto sa opýtal.
"Myslím si," zaváhala. "A ak niekedy niekomu vytáraš, čo ti teraz poviem, s radosťou ťa umlátim na smrť--"
Vybuchol som smiechom nad jej vyhrážkou smrti. Sojka, ktorá vedľa mňa sedela, vyľakane zaškriekala a odletela.
"Ale myslím si, že by si tým ranil Jessicine city."
"Jessicine?" Čo? Ale... Och. Okej. Hádam... Takže... Huh.
Jeho myšlienky už viac neboli súvislé.
"Teda, Mike, si fakt slepý?"
Spomenul som si na jej zmýšľanie. Nemala by očakávať, že každý bude taký bystrý, ako je ona, no ale vážne, toto bolo očividné. S toľkými problémami, ktoré mal Mike pri zbieraní odvahy pri Belle, nezamyslel sa nad tým, že aj Jessica to mohla mať rovnako ťažké? Musel to byť egoizmus, ktorý ho urobil nevšímavým k ostatným. No Bella bola nesebecká, ona videla všetko.
Jessica. Huh. Wow. Huh. "Och," vyšlo z neho.
Bella využila jeho zmätok na únik.
"Začína sa hodina a ja nesmiem zase zmeškať."
Odvtedy už nebol pre mňa Mike spoľahlivý Zistil, keď znova a znova premýšľal nad Jessicou, že sa mu páči myšlienka, že ju priťahuje. Bolo to druhotné, nie tak dobré ako keby to k nemu cítila Bella.
A hoci, je milá. Dosť dobré telo. Vtáčik v hrsti...
Potom sa presunul na tie isté, vulgárne predstavy, ktoré mal aj o Belle, no tentoraz ma skôr otravovali, než vytáčali. Ako málo si zaslúžil hocijaké dievča; preňho sa dali dievčatá ľahko vymeniť. Po tomto som mal v ňom jasno.
Keď mi zmizla z dohľadu, sadol som si a oprel som sa o studený kmeň obrovského Arbutusu /pozn. prekl.: strom rastúci na tichomorskom pobreží Sev. Ameriky s hladkou kôrou a červenými jedlými plodmi/, a preskakoval som z mysle do mysle, snažil som sa udržať si pohľad na ňu, a bol som vždy veľmi rád, keď som sa na ňu mohol pozerať očami Angely Webberovej. Želal som si, aby tu bolo niečo, čím by som sa jej mohol poďakovať za to, že je milá osoba. Bolo mi hneď lepšie, keď som si pomyslel, že Bella má aspoň jednu skutočnú priateľku.
Sledoval som Bellinu tvár z každého možného uhla a všimol som si, že bola opäť smutná. To ma prekvapilo - myslel som si, že slnko bude stačiť na to, aby sa usmievala. Na obede som ju videl, ako z času na čas pozerá po prázdnom stole Cullenovcov, a to ma nadchlo. Dalo mi to nádej. Možno jej tiež chýbam.
Dnes si mala vyraziť s dievčatami - automaticky som začal plánovať svoj dozor - no tieto plány boli preložené na inokedy, keď Mike pozval Jessicu na rande, ktoré malo byť pre Bellu.
Takže namiesto toho som šiel rovno k nej domov, aby som rýchlo odstránil stopy z lesa, na uistenie, že nikto nebezpečný nebude prechádzať príliš blízko. Vedel som, že Jasper varoval svojho niekdajšieho brata, aby sa vyhýbal mestu - predkladajúc moje šialenstvo ako vysvetlenie a varovanie zároveň - no nechcel som riskovať. Peter a Charlotte nemali v úmysle vytvoriť nepriateľstvo s našou rodinou, no úmysly sa menia...
No tak dobre, preháňam to. Viem.
Ako keby vedela, že ju pozorujem, ako keby cítila zľutovanie s bolesťou, ktorú cítim, keď ju nevidím, vyšla Bella na zadný dvor po dlhej hodine vnútri. V ruke niesla knihu a prikrývku.
Ticho som vyliezol na najvyššie konáre stromu, ktorý bol najbližšie, aby som mal výhľad na dvor.
Rozprestrela prikrývku na vlhký trávnik, ľahla si na brucho a začala listovať obnosenou knihou tak, ako keby hľadala nejaký útržok. Čítal som jej ponad plece.
Ach - opäť klasika. Fanúšik Jane Austenovej.
Rýchlo čítala, mávajúc prekríženými nohami vo vzduchu. Sledoval som, ako jej vietor a slnko hrajú vo vlasoch, keď náhle stuhla a ruka jej zmrzla na stránke. Všetko, čo som videl, bolo, že stihla dôjsť ku tretej kapitole, keď drsne schytila niekoľko desiatok strán a pretočila ich.
Vrhol som pohľad na titulnú stranu - Mansfieldské sídlo. Začínala ďalší príbeh - kniha bola zväzkom diel. Rozmýšľal som nad tým, prečo tie romány tak náhle preskočila.
O nejakú chvíľu nahnevane zaklapla knihu. Zo zamračeným výrazom knihu odtlačila a prevrátila sa na chrbát. Zhlboka sa nadýchla, ako keby sa chcela ukľudniť, vyhrnula si rukávy a zavrela oči. Ten román som si pamätal, no nemohol som si spomenúť na nič, čo by ju malo rozrušiť. Ďalšia záhada, vzdychol som si.
Ležala pokojne, pohla sa len vtedy, aby si odstránila vlasy z tváre. Vejárovito sa jej rozprestreli nad hlavou, ako rieka plná gaštanov. A znova ležala nehybne.
Dýchanie sa jej spomalilo. O niekoľko minút sa jej začali triasť pery. Mrmlala si v spánku.
Dve polievkové lyžice múky... pohár mlieka...
No tak! Hoď to do toho koša! Hej, no tak!
Červená, alebo modrá... alebo by som si mohla obliecť niečo neformálnejšie...
Ani náznak niečoho zaujímavého. Jemne som zoskočil na zem, dopadajúc ticho na prsty.
Nebolo to správne, veľmi riskantné. Ako povýšenecky som kedysi súdil Emmetta za jeho nepremyslené činy a Jaspera za jeho nedostatok disciplíny - a ja som teraz úmyselne prekročil všetky pravidlá tak bezohľadne, že pri tom ich chyby ani nebolo vidieť. Zvyčajne som bol ja ten zodpovedný.
Vzdychol som si, no priplížil som sa na slnečné svetlo.
Vyhýbal som sa pohľadu na seba v žiare lúčov. Bolo už dosť zlé, že moja pokožka bola kamenná a v tieni vyzerala neľudsky; nechcel som, aby som sa videl s Bellou pri sebe, keď bude svietiť slnko. Ten rozdiel medzi nami bol už aj tak neprekonateľný, už dosť bolestivý aj bez tohto obrazu v mojej hlave.
No nemohol som si nevšimnúť iskry dúhy, ktoré sa jej odrážali na pokožke, keď som prišiel bližšie. Čeľusť mi nad týmto pohľadom stuhla. Môžem byť ešte väčší blázon? Predstavil som si jej zdesenie, keby teraz otvorila oči...
Začal som ustupovať, no zamrmlala, čo ma zadržalo.
"Hmm... Hm..."
Nič zrozumiteľné. Nevadí, chvíľu počkám.
Opatrne som jej vzal knihu tak, že som po nej natiahol ruku, a pre istotu som zadržal dych, keďže som bol veľmi blízko. Začal som znova dýchať až vtedy, keď som bol od nej na pár metrov, cítiac jej vôňu ovplyvnenú slnkom a čerstvým vzduchom. Teplo ju ešte osladilo. Hrdlo mi horelo túžbou, oheň bol divý a bolestivý, pretože som bol od nej vzdialený už príliš dlho.
Chvíľu som strávil sebakontrolou, a potom - sústreďujúc sa na dýchanie nosom - som otvoril knihu. Začala prvým príbehom... Rýchlo som nalistoval tretiu kapitolu Rozumu a citu, hľadajúc niečo urážlivé v próze Jane Austenovej.
Keď sa moje oči automaticky zastavili na mojom mene - kde prvýkrát predstavili postavu Edwarda Ferrarsa - Bella znovu prehovorila.
"Hmm. Edward." Vzdychla si.
Tentokrát som sa nezľakol, že sa prebudila. Jej hlas bol len tichý, melancholický šepot. Nie zhrozené kričanie, ktoré by nastalo, keby ma zbadala.
Bojovala vo mne radosť s odporom k sebe samému. Nakoniec, stále sa jej o mne snívalo.
"Edmund. Aach. Príliš... blízko..."
Edmund?
Ha! Nakoniec sa jej o mne nesnívalo, uvedomil som si ponuro. Odpor sa znova prinavrátil. Snívalo sa jej o fiktívnych postavách. Aký som bol len márnomyseľný.
Vrátil som knihu späť na miesto do tieňa.
Poobedie prebiehalo a ja som sledoval, znova bezradný, ako slnko klesá a ako sa tiene plazia po trávniku rovno k nej. Chcel som ich odtlačiť, no bolo to nevyhnutné; pokryli ju tiene. Keď na ňu už nesvietilo, jej pokožka vyzerala príliš svetlo - ako keby bola duch. Jej vlasy boli opäť tmavé, oproti tvári takmer čierne.
Bolo to strašidelné - ako keby sa Alicina vízia stávala skutočnosťou. Bellin pravidelný, silný tep bol jedinou útechou, bol to zvuk, pre ktorý táto chvíľa nevyzerala ako nočná mora.
Uľavilo sa mi, keď jej otec prišiel domov.
Niečo som od neho počul, keď prichádzal cestou k domu. Akási zlosť... niečo minulé, asi ešte zo dňa v práci. Očakávanie zmiešané s hladom - pravdepodobne sa tešil na večeru. No jeho myšlienky boli také tiché, že som si nemohol byť istý, či mám pravdu; zachytil som len ich jadro.
Rozmýšľal som nad tým, ako by asi znela jej mama - čo za genetická kombinácia to bola, že je teraz taká jedinečná.
Bella sa začala prebúdzať a rýchlo sa posadila, keď počula otcove auto na príjazdovej ceste. Začala sa okolo seba obzerať, zmätená náhlou tmou. Na jednu krátku chvíľu sa jej oči zastavili na tieni, v ktorom som sa skrýval, no rýchlo ich odvrátila.
"Charlie?" ticho sa opýtala, stále žmúriac na stromy, ktoré obklopovali dvor.
Buchli dvere jeho auta a Bella sa obzrela smerom k zvuku. Rýchlo sa postavila, pozbierala veci a ešte raz sa pozrela medzi stromy.
Presunul som sa k stromu, ktorý bol najbližšie pri malom kuchynskom okne a načúval som zvukom ich večera. Bolo zaujímavé porovnať Charlieho slová s jeho myšlienkami. Jeho láska a starosť o svoju jedinú dcéru bola ohromujúca, no aj tak boli jeho slová strohé a nenútené. Väčšinou boli ukryté v priateľskom tichu.
Počul som, ako diskutujú o jej plánoch ísť večer do Port Angeles, a tak, kým som počúval, som prepracovával svoj program. Jasper nevaroval Petra a Charlotte, aby nelovili v Port Angeles. Hoci nedávno jedli a nemali v úmysle ísť loviť v blízkosti nášho domu, budem na ňu dávať pozor, len pre prípad. Predsa len tu boli aj iní nášho druhu. Plus všetky ľudské nebezpečenstvá, ktoré som si predtým nikdy nevšímal.
Počul som jej starosť o otca, ktorý si mal pripraviť večeru sám, pričom som sa pousmial nad týmto dôkazom mojej teórie - áno, bola opatrovateľka.
A tak som odišiel s vedomím, že sa vrátim, keď zaspí.
Neporuším jej súkromie tak, ako by to urobil nejaký sliedič. Bol som tu pre jej ochranu, nie aby som ju sledoval tak, ako by to určite urobil Mike Newton, hoci nebol dosť svižný na to, aby sa hýbal v korunách stromu ako ja. Nebudem s ňou zaobchádzať takto obmedzene.
Môj dom bol prázdny, keď som sa vrátil, čo bolo len dobre. Nechýbali mi tie zmätené alebo pohŕdavé myšlienky, čo spochybňovali moje duševné zdravie. Emmett mi nechal odkaz, prilepený na zábradlí.
Futbal na Rainier field - no tak! Prosím?
Našiel so pero a naškrabal som slovíčko prepáč pod jeho text. Tímy boli bezo mňa aj tak vyrovnané.
Išiel som na jeden z mojich najkratších lovov, spokojný aj s menšími a miernejšími zvieratami, ktoré síce nechutili až tak dobre, a potom som sa prezliekol do čerstvých šiat ešte predtým, než som sa vrátil do Forksu.
Bella dnes nespala dobre. Bola zamotaná do prikrývky, tvár mala raz znepokojenú, potom smutnú. Rozmýšľal som, aká nočná mora ju straší... A potom som si uvedomil, že to vlastne ani radšej nechcem vedieť.
Keď hovorila zo sna, väčšinou to boli len nepekné výrazy na adresu Forksu. Iba raz, keď vydýchla slová "Vráť sa" a vystrela ruky - nemá prosba - dostal som šancu dúfať, že sa jej snívalo o mne.
Na ďalší školský deň - posledný, kedy ma slnko bude držať ako svojho väzňa, bol takmer taký istý, ako deň predtým. Bella sa zdala ešte skleslejšia ako včera, a ja som rozmýšľal, či zrušila plány, pretože sa nezdala v dobrej nálade.
No keďže je to Bella, pravdepodobne dá do popredia radosť kamarátok, než svoju vlastnú.
Dnes mala na sebe tmavomodrú blúzku, ktorej farba perfektne sedela k jej pokožke, že vyzerala ako čerstvá smotana.
Škola sa skončila a Jessica súhlasila, že vyzdvihne ostatné dievčatá - Angela šla tiež, za čo som jej bol veľmi vďačný.
Šiel som domov, aby som si vzal auto. Keď som zistil, že Peter a Charlotte boli tu, rozhodol som sa, že dám dievčatám nejakú tú hodinku, aby sa mohli rozbehnúť. Nikdy by som nebol schopný nasledovať hneď za nimi, ísť len povolenou rýchlosťou - strašná myšlienka.
Prešiel som cez kuchyňu, matne som prikývol na Emmetov a Esmin pozdrav, kým som míňal celé osadenstvo v miestnosti a sadol som si za klavír.
Aha, je späť. Rosalie, samozrejme.
Ach, Edward. Veľmi nerada ho vidím tak trpieť. Esminu radosť pokazili starosti. Mala by byť znepokojená. Ten príbeh lásky, ktorý si pre mňa predstavovala, sa rútil každou chvíľou viac a viac do záhuby.
Uži si dnešok v Port Angeles, veselo poznamenala Alice. Daj mi vedieť, keď sa budem môcť porozprávať s Bellou.
Si patetický. Nedokážem uveriť tomu, že si zmeškal hru minulú noc len preto, aby si mohol niekoho sledovať, ako spí, posťažoval sa Emmett.
Jasper mi nevenoval pozornosť, aj keď som pieseň zahral búrlivejšie, ako som zamýšľal. Bola to stará pieseň, s dôverne známou témou: netrpezlivosť. Jasper sa rozlúčil s priateľmi, ktorí si ma zvedavo premeriavali.
Aké divné stvorenie z neho je, pomyslela si Charlotte, blond, asi taká vysoká, ako Alice. A to bol taký normálny a príjemný, keď sme sa naposledy stretli.
Petrove myšlienky boli zosynchronizované, ako vždy, s Charlottinými.
To bude tými zvieratami. Nakoniec sa z toho nedostatku ľudskej krvi zbláznia, usúdil. Jeho vlasy boli také svetlé ako jej, a takmer rovnako dlhé. Boli si veľmi podobní - ak nerátame výšku, keďže bol skoro taký vysoký ako Jasper - či vo výzore, alebo v myšlienkach. Veľmi dobre zohraná dvojica, vždy som si to myslel.
Každý o mne po chvíli prestal premýšľať, okrem Esme, a ja som teraz hral viac tlmene, aby som na seba neupriamil pozornosť.
Dosť dlho som ich nevnímal, nechal som hudbu, aby ma vytiahla zo znepokojenia. Bolo veľmi ťažké dostať ju z očí a mysle. K ich rozhovore som sa vrátil až vtedy, keď si dávali konečne zbohom.
"Ak znovu uvidíte Mariu," povedal ostražito Jasper, "povedzte jej, že jej želám len to najlepšie."
Maria bola upírka, ktorá vytvorila Jaspera aj Petra - Jaspera v neskoršej polovici devätnásteho storočia, Petra o čosi neskôr, v tisícdeväťstoštyridsiatom. Jaspera vyhľadala len raz, keď sme boli v Calgary. Bola to dosť rušná návšteva - museli sme sa okamžite presťahovať. Jasper ju slušne požiadal, aby sa nám v budúcnosti vyhýbala.
"Nemyslím si, že sa to tak skoro stane," povedal Peter so smiechom - Maria bola nepopierateľne nebezpečná a medzi ňou a Petrom nezostalo veľa náklonnosti. Peter bol vlastne čosi ako hybnou silou Jasperovho odchodu. Jasper bol vždy Mariin obľúbenec; to, že ho raz plánovala zabiť považovala za bezvýznamný detail. "Ale malo by sa, určite."
Potom si potriasli ruky na odchod. Nechal som pieseň, aby sa, na moju nespokojnosť, vytratila a chvatne som sa postavil.
"Charlotte, Peter," povedal som a prikývol.
"Bolo milé znovu ťa vidieť, Edward," povedala Charlotte pochybovačne. Peter len pokýval hlavou.
Blázon, hodil po mne Emmett.
Idiot, pomyslela si Rosalie v tom istom momente.
Chudáčik. Esme.
A Alice, karhavým tónom. Idú priamo do Seattlu, nikde blízko Port Angeles. A ukázala mi dôkaz v jej vízii.
Predstieral som, že som to nepočul. Moje výhovorky boli už aj tak dosť chatrné.
V aute som sa viac uvoľnil; to hlboké pradenie motora, ktoré mi Rosalie pomohla oživiť - ešte minulý rok, keď mala lepšiu náladu - bolo ukľudňujúce. Bola útecha byť v pohybe, vedomie, že s každým kilometrom, ktorý mi ubiehal pod kolesami, som bol bližšie k Belle.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama