Amor fati 15. Will

24. srpna 2009 v 16:29 |  Amor fati
Kapitola 15. - Detstvo

Ležím na svojom obľúbenom mieste pri jazere na veľkom kameni a pozorujem oblohu. Niekedy len tak bezmyšlienkovite som pozoroval oblaky a z ich tvarov som vytvíral veci alebo zvieratá. Obloha sa začala zaťahovať, až nebolo vidieť ani kúsok ten nádhernej modrej farby. Vedel som, že mám už len chvíľu čas, kým začne pršať. Doprial som si posledný pohľad na moje jazero, teda, nie tak celkom moje, ale nikto sem okrem mňa nechodí, a vydal som sa späť.

Dom bol prázdny. Áno, Magy mi spomínala, že pôjdu do Kolína, no mňa vziať nechceli.
Vybehol som do svojej izby, zavrel som za sebou dvere a ľahol som si na svoju obrovskú posteľ. Zahľadel som sa na strop, ktorý som za tie dva roky poznal naspamäť. Často som ho pozoroval a permýšlal, no niekedy len spomínal a túžil sa vrátiť k môjmu jazeru. Bolo tam také ticho, taký pokoj, celý les ma akoby pozoroval a zároveň mi doprial súkromie. Zvláštny pocit.

Dlhol som nemyslel na mojich pôvodných rodičov, tak som začal teraz. Meg a Max sú mojimi rodičmi už dlho, ale viem, že si ma adoptovali. Hocikto by si všimol, že sa na nich nepodobám. Avšak mám ich rád, ako vlastných, a aj keď ich tak neoslovujem, dúfam, že to vedia.
Nerád myslím na svoj predchádzajúci život a to hneď s niekoľkých dôvodov. Hlavne preto, že teraz som šťastný. Druhý dôvod je jednoduchý, veľmi si na svoj predchádzajúci život nepamätám, rodičia ma nechali v domove, keď som mal 5 rokov. A posledný dôvod, nemám rád minulosť, čo bolo, bolo a už sa to nezmení a ani nestane opäť. Nie je to dôležité.

Keď som bol ešte bol v detskom domove, bolo to pred jedenástimi rokmi, pýtal som sa na svojich rodičov.
Veľmi dobre si jej odpoveď nepamätám, mal som 6 rokov, keď si ma zobrali Rosefeldovi, ale opatrovnica mi povedala, že moji rodičia boli veľmi pekný, vraj som sa veľmi podobal na svojo otca, len vlasy som mal mamine. On mal vraj vlasy čierne ako noc.
Dnes som po prvý krát začal uvažovať nad tým, prečo ma rodičia nechali v domove. Možno boli priveľmi mladý na deti. Mohli byť chudobný. Alebo ma jednoducho nechceli.
Presne pre toto sa nerád špáram v minulosti. Nezmením ju.
Avšak musím priznať, že rád spomínam na to, ako mi o rodičoch rozprávala opatrovnica. Keď som bol malý, rozprával som iným jazykom, ako teraz. Už si nepamätám, ako sa volá krajina z ktorej pochádzam, ale ešte by som zvládol hovoriť v tom jazyku.
"Tvoji rodičia boli prekrásny, milý a mladý. Bolo im veľmi ľúto, že sa ťa musia vzdať, mali ťa veľmi radi," spomenul som si na presné slová mojej opatrovnice, už ani jej meno si nepamätám, bolo to tak dávno.
Avšak na deň, keď si ma vzali Rosefeldovci si spomínam celkom dobre.

Sedel som v tedy na svojej posteli a hral sa, aspoň si myslím. Začul som zaklopanie na dvere a potom ich váhavé otváranie. Zdvihol som pohľad a uvidel najkrásnejšie bytosti na svete, mohli sa rovnať anjelom, ak nimi neboli. Ako malý som veril rozprávkam, to bolo jasné.
Vstúpili a spýtali sa ma, že či by som nechcel ísť s nimi. Samozrejme, kto by nechcel odísť, keď ho o to žiada anjel? Ja som šiel bez zaváhania. Predtavili sa mi a ja im tiež. Volal som sa Viliam Hanuš.
Moji nový rodičia odišli za opatrovnicou a keď sa vrátili, pomohli mi s balením. S mojimi anjelmi išlo balenie veľmi rýchlo.
Lúčil som sa zo všetkými v domove, so všetkými, ktorýxh som mal rád, ale anjeli mi akoby nedovolili plakať.
To ma len utvrdilo v mojej - teraz už viem že absurdnej - myšlienke, pretože mi prinášali radosť ešte skôr, ako som sa k nim nasťahoval a spoznal ich.

Vtedy sme tiež bývali pri lese, a ja som si ho hneď zamiloval. Museli byť bohatý, odkedy som ich poznal, lebo hneď v prvý deň smesa nasťahovali do paláca (tak som ten obrovský dom vnímal ako dieťa) a kúpili mi veľa darčekov. Ako dieťa som bol naivný, no niekedy mi ten pocit chýba.
Nemať zodpovednosť, nezaťažovať sa následkami svojich rozhodnutí a nepočúvať rodičovské starostlivé otázky typu: páči sa ti nejaké dievča na škole?
Je viem, je v dnešnej dobe skutočne divné, a to doslova, že som ešte nemal dievča. ale mňa nijake nikdy neokúzlilo, aby som ho aspoň trochu mal rád. Dokonca som k nim nedokázal ani prechovávať nejaký citový vzťah. Z pozorovania a počutia niektorých rozhovorov som vytušil priority dnešných dievčat.
Ich zznam nebol krátky, to ani náhodou, skromnosť je tiež ta tam, a nejaká ta cudnosť nehrozí. Zväčša sa ich reči točili okolo debát, ktorý chlapec je najkrajší, a keď sa rozhdli, usporiadali na neho doslova súťaž, ktorá ho dostane. Prípadne, ktorá toho svojho dostane skôr, ak sa ich typy nezhodli, do postele.
Teraz by som však dievčatám krivdil keby som tvrdil, že sú potvory. Každý chalan si lov na seba patrične užíval, jednu si vybral a s nou sa veľmi ochotne vyspal. Nechutné.

Zamračil som sa pri predstave, že by som s niekym skončil v posteli len pre zvýšenie popularity. Avšak, nemôžem tvrdiť, že som samotár. Medzi chalanmi, aspoň čo som sa dopočul, som celkom populárni. Nevidím v tom zmysel života, ani ich všetkých nepovažujem za kamarátov, ale aspoň sa mám s kým porozprávať. Jeden moj priateľ, Tom, mi prezradil, že som hlavnou témou dievčenských klebiet preto, že som všetky odmietol. Toto považujem za hrozné, nemôžu jedného nechať na pokoji.

Zazdalo sa mi, že počujem nejaké kroky. Potrisol som hlavou, naši by ma už zdola vítali.
No skôr, ako som sa stihol opäť zamyslieť, počul som kroky opäť. Zvláštne. Chvíľu som počúval zvuky v dome.. zdalo sa mi, že ho niekto prehľadáva. Nemohol som si byť istý, nemal som veľmi citlivý sluch, mal som taký pocit.
Razhodol som sa pozrieť, čo sa deje. Vyšiel som z izby a prehľadal knižnicu. Pokračoval som na prvom poschodí. Všetko bolo prázdne a na svojom mieste. Teda, jednej miestnosti som sa vyhýbal. Videl som ju každý deň keď som vychádzal zo svojej izby. Bol som v nej len raz a to v edy, keď sme sa nasťahovali. Bola už dva roky prázdna a ja som mal pocit, že jej prázdnota má hlbší dôvod než ten, čo mi povedali. No kto by už len uveril vete : "aby mali kde spať tvoji kamaráti" keď dole máme ešte dve izby pre hostí, a v nich nie sú manželské postele ako v izbe oproti.
Bol som na vrchole schodiska, keď som zbadal dievča, krásnejšie, ako hociktoré, ktoré dom stretol. Malo na sebe slávnostné šaty, vyzerala ako z rozprávky.
Veľmi krátky moment som na ňu očarene hľadel, kým som si uvedomil, aký dopad má jej výnimočná krása na jej správanie. Nepochyboval som, že je rovnaká, ako moje spolužiačky, namyslená, nestála a hľavne večne túžiaca po popularite. Zamračil som sa na ňu. Netúžil som byť opäť obletovaný nejakou povrchnou a márnotratnou hlupoňou ako tomu bolo prvé dva roky na strednej.
Aj ona sa na mňa zamračila. Čo si myslela? Že jej skočím k nohám? Alebo snáď ... nestihol som dokončiť túto myšlienku, pretože ma napadla ďalšia a katastrofickejšia. Veľmi som dúfal, že sa mýlim.
Zazdalo sa mi, akoby som v jej pohľade zazrel prekvapenie, no skôr, ako som to stihol rozluštiť sa otočila sa a vyšla hore bez ďalšieho pohľadu na mňa. Aj túto hru som poznal. Jej hra na nedostupnú mi ale veľmi vyhovovala, aspoň od nej budem mať pokoj.
Zastala na vrchole schodiska, hneď vedľa mňa, lebo sa ozvala Meg a chcela nás zoznámiť. Nahnevane som Meg prepálil pohľadom, otočil som sa na päte a odišiel do izby.
Cestu sme však mali spoločnú, no ano tak som sa na ňu nechcel dívať, počiatočné okúzlenie zmyzlo tak rýchlo, ako sa aj objavilo.
Jedným nacvičeným pohybom som dvere otvoril a zároveň za sebou hneď zavrel. Rozzúrene som kopol do svojej školskej tašky.
Dvere na izbe klapli tesne po mne. A moje obavy sa vyplnili. Protiľahlá izby je zaplnená.






************************************
Meno som nevymýšlala sama. Viliam Hanuš sa nachádzal v knihe od Kvety Sokolovské - Slovo Premeny, ale veľmi sa mi do deja hodilo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Mrs.Miley Mrs.Miley | Web | 24. srpna 2009 v 16:33 | Reagovat

ahojky na nasem blogu su free dess tak si nejaky vyber ak chces papa a thank :-D

2 M4khu§kaa a V€v€rk4 M4khu§kaa a V€v€rk4 | Web | 24. srpna 2009 v 16:36 | Reagovat

Ahojky dobrá duše!Dneska jsme si dali prostě úmluvu že příde na blog víc jak 50 lidí!Prosím pomůžeš nám s tím?Napiš si klidně o hlásnutí nebo o cokoliv...Prosím pomoz!;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama