Amor fati 18. Will

27. srpna 2009 v 23:03 | ja :D |  Amor fati
Kapitola 18. - Prebudenie

Konečne je tu prvá októbrová sobota. Svoju uniformu už budem potrebovať len raz týždenne.
Sadol som si za klavír a začal hrať starú známu melódiu Samoty. Hral som ju úplne automaticky, takže som mal priestor pre svoje myšlienky.
Musel som sám sebe priznať, že ma prekvapila. Záujem o ňu síce ešte neutíchol, no čakal som, že sa nejako zviditeľní. Neurobila to. Ani neviem, či ma to potešilo, alebo sklamala.
Avšak tú prvú možnosť som si nechcel priznať. Znamenalo by to, že budem dúfať, že je normálna a to som nechcel.
Sklamaný som bol z jednoduchého dôvodu, nevyšli my moje plány. Nikoho pozvanie neprijala a moje predstavy sa rúcali. Už som si nedovolil hádať.
Ani som si neuvedomil, že moja melódia nabrala nový smer. Už nebola osamelá, zdala sa mi veselšia.
Prestal som hrať a pokúsil sa tú melódiu zahrať opäť, bez úspechu. Znechutene som buchol rukou do klavíra a išiel sa prejsť.

Vrátil som sa až poobede, rodičia už neboli doma a Elisabeth bola asi u seba v izbe. Nemal som rád ich tajné výlety. Nikdy mi nepovedali, kam idú. Robili to každý druhý víkend. Raz som ich aj chcel sledovať, ale nikdy sa mi to nepodarilo. Či už išli do lesa, alebo autom. Bol som nahnevaný sám na seba, ale čo sa dalo robiť?

Len čo som sa naobedoval, zvalil som sa do postele a rozmýšľal som, čo budem robiť. Nič ma nenapadalo. Zavrel som oči a snažil sa na nič nemyslieť. Chyba. Len čo som to urobil moja myseľ začala pochybovať o mojom rozhodnutí a stále mi ukazovala tvár mojej sestry.
S trhnutím som sa posadil a snažil som sa vyhnať jej tvár z mojej mysle.
Prečo na ňu myslím? - pýtal som sa sám seba.
Mysľou mi začali prebehovať spomienky, ktoré dokazovali, že sa v nej mýlim.
Ako dnes už niekoľko krát som potriasol hlavou.
Nie je správne ju takto ignorovať- hovoril mi neznámi hlas.
Nechcel som ho počúvať, je rovnaká, ako všetky ostatné, nemôžem dúfať.
Možno si sa v nej mýlil - vravelo mi svedomie.
Dosť - zavelil som svojej hlave - chovám sa ako psychopat.

Sedel som na kameni pri svojom jazere, dúfal som, že tak utečiem od svojich myšlienok, ktoré ma pred chvíľou prepadli v izbe. Nepozeral som sa na oblohu, bola príliš jasná, chýbali na nej oblaky.
Namiesto toho som sledoval hladinu jazera. Bola úplne pokojná sem - tam preplávala nejaká ryba, aspoň myslím.
Nebol som schopný jazero vnímať, pretože sa mi premenilo na veľké premietacie plátno a prehrávalo mi každé stretnutie z Elisabeth. Stále dookola. Upriamil som pohľad na les. Dnes ma nedokázal upokojiť a ja som vedel, čo by to dokázalo.
Priznaj to a zmeň to - kričal na mňa ten neznámi hlas a ja som sa ho snažil márne identifikovať. Bol som si istý, že som ho nikdy nepočul.

Prešlo obdobie prvých skúšok a ja som ho zvládol na výbornú z každého premetu. Elisabeth na tom nebola inak.
Asi ju bavilo sa učiť, na rozdiel odo mňa. Lenže bola to jediná činnosť, ktorá dokázala zozbierať moju pozornosť od nej. Dúfal som, že keď sa jej ospravedlním, tieto dotieravé myšlienky zmiznú spolu zo svedomím, ktoré sa ku mne často hlási.
Ale ona nevyzerá, že by sa so mnou chcela rozprávať - vravel som si - zdá sa mi, že jej to takto vyhovuje. Ale mohla sa len prispôsobiť situácii, nechcela byť otravná, alebo jej to jednoducho nevadilo.
Nevedel som dôjsť na pravý dôvod, no rozhodol som sa upokojiť svoje svedomie a ospravedlniť sa jej za svoje predsudky.

Ale najskôr som musel prísť na to, čo jej poviem a to potrebuje čas.

Vianočný ples
Blíži sa, triedny nám o tom rozprával na poslednej hodine v piatok, všetci to pochopili, len Elisabeth nie. Chcel som jej to vysvetliť, no odišla z triedy skôr, než som sa nadýchol. Zvykla si, ale nemám ten pocit, že sa jej to páči takto, ako to je.
Už toľko krát som ju chcel osloviť ale ona mi nedala možnosť. Buď odišla, alebo ju oslovil niekto iný.
Jednoducho, bol som zbabelec. Bál som sa, jej povedať o svojich chybách. Nevedel som, ako zareaguje, a ten strach bol veľkým problém pri úlohe, ktorú som si sám zadal. O to viac som si želal ju splniť. Svedomie je neodbytné, najmä od vtedy, čo som mu dal za pravdu svoju chybu.

Sadol som si za počítač a overil si svoje informácie ohľadom toho plesu. V pondelok bude dusno. Veľmi skoro to tento rok oznámili. Je pravda, že minulý rok potom museli povoliť aj vstup bez páru, aby tam dostali všetkých študentov, lebo niektorý sa počas dvoch týždňov neosmelili a nepozvali, koho chceli.

Teraz boli necelé dva mesiace do plesu a pondelok je už zajtra. Minulé roky, hoci má pozývať mužská časť študentov, ma pozvala väčšina dievčat, čo rozhodne netešilo Rafaela. V týchto veciach ma bral ako súpera. Chcel byť obľúbený a ja som ním bol, hoci nechcene.
Niekedy dávno som počul jeden výrok: GLORIA SPENENTEM FOVET, ADVESSATUR AMANTEM (Sláva praje kto ňou pohŕda a nepraje tomu, kto po nej túži).
Tie slová majú niečo do seba, to nemôžem poprieť. Presne tieto slová mi pomohli dúfať, že ona po nej skutočne netúži, no zistím to, až keď ju spoznám. A aby sa tak stalo, musím sa s ňou začať rozprávať.

Sedím v aute a nenápadne sa pozerám na Elisabeth. Ja viem, je to zbabelé, ale ona je otočená k oknu a nepozrie sa na mňa. Povedali by ste si, že teraz je vhodná chvíľa prehovoriť, no je tu Max a ja sa jej chcem prihovoriť, keď budeme sami. Keby reagovala nejako okatejšie (začala by na mňa kričať alebo niečo tomu podobné) chcel by som si to prežiť bez svedkov.
Ako som sa tak na ňu pozeral, cítil som z nej strach. Bála sa, že ju nikto nepozve?
Minimálne náš ročník ju bude chcieť pozvať, vrátane väčšiny starších študentov.
Opäť ma pochytila zvedavosť, koho pozvanie prijme? Bude to nakoniec Fridrich? Brian? Rafael?
Pochytila ma zúrivosť. Nechcel som ju vidieť s nikým.
Seba samého som vydesil vlasteneckým podtónom tej myšlienky. Nemám na ňu žiadny nárok, najmä po tom, čo som ju mesiac ignoroval. A stále ignorujem - dodal som si a zamračil sa. Tak rád by som to zmenil a ona o tom nemá ako vedieť.

Zastavili sme pred školou. Všetci študenti boli pred ňou a pozerali sa túžobne na naše auto. Boli tam všetci, pretože nás chceli pozvať. Dievčatá jednoducho nevedia pochopiť, že majú pozývať muži.
Zacítil som súcit, ktorý ku mne náhle prechovala Elisabeth. Pozrel som sa na ňu, no nevenovala mi pozornosť.
Podľa jej pocitov som zistil, že z tejto pozornosti nie je práve nadšená.
Podľa pocitov? - vrátil som sa k svojej myšlienke prekvapene. Ako som mohol vedieť ako sa cíti. Doteraz som si ju nevšímal a nebral ohľad na jej pocity, len na tie svoje. Prečo si zrazu nahováram, že viem, ako sa cíti.
Auto sa zastavila a ja by som prisahal, že som cítil obrovskú neochotu, keď otvárala dvere. Rýchlo si však zapchala uši slúchadlami a začala sa predierať davom dievčat. To si nevšimla, koľko chlapcov na ňu čaká?
"Škola!" kričal na mňa Max a ja som si uvedomil, že by som mal vystúpiť.

Len čo auto odišlo, začali sa ku mne hrnúť druháčky a len čo som jednu odmietol, ďalšia sa opýtala.
"Pánska volenka!" zakričal som na ne, no už miernejšie som pokračoval.
"Keď budem niektorú z vás chcieť pozvať, tak to urobím."
"Kedy?" ozvalo sa niekoľko krát, zakaždým z inej strany.
"Až sa to stane, zistíš to!"
Nevšímajúc si ďalšie otázky som hľadal Alliss. Prvý krát som ju tak v myšlienkach nazval. To moje svedomie mi už lezie na nervy, začínam byť na nej závislí, musím sa jej už konečne ospravedlniť.
Bola s Rafaelom a práve ho odmietla. Mal som o ňu strach, že by sa Rafael nezmieril s odmietnutím. Krivdil som mu, síce sa mi potom sťažoval, že nechápe, prečo ho odmietla, no nie je zlý a mňa mrzelo, že som mu krivdil.

Všímal som si ju na obede, ako rýchlo do seba hádže jedlo a pri tom je stále kúzelná. Potriasol som hlavou - posledná časť mojej myšlienky sa mi nepáčila.
Bojazlivo sa pozerala okolo seba, akoby kontrolovala, či za ňou niekto nejde. Jeden chlapec, prvák, sa pohol, aby ju pozval. Sedel kúsok od nášho stola, takže som počul, ako mu spolusediaci pomáhali zdvihnúť odvahu.
Alliss sa však náhla a veľmi rýchlo zdvihla a takmer vybehla z jedálne. Pobral som sa za ňou. všimol som si, že pocítila náhlu radosť, keď zbadala Maxove auto.
Nepriala si toľkú pozornosť - potvrdil som si spokojne myšlienku.

Doma som si unavene vydýchol. Na dnes bolo stresu viac, ako dosť.
Radostne som si spomenul ako sa nás dnes po škole Max pýtal, ako bolo. Veľmi ma potešilo, keď po Maxovej poznámke, že s niekým ísť musíme, ťažko prehltla. Nikomu nechcela povedať áno a mňa to nejakým spôsobom potešilo. Ale aj seba by som mal rátať. Prečo by to mala robiť?
Celý týždeň som ju kútikom oka pozoroval a snažil som sa pochopiť, prečo jedného chlapca odmietne veľmi jemne, dokonca ho povzbudí, aby išiel pozvať niekoho lepšieho, ako je ona. A na niektorých sa pozrie tak vražedne a tak chladne povie vetu : "Je mi ľúto, ale nie," že sa mi ani nechce veriť, že je to stále ona.
Musím sa jej na to spýtať!
Až naberieš odvahu, zbabelec - schladil som sa rýchlo a uvažoval, kedy by bolo najlepšie sa ospravedlniť.
Hneď!
Ale to nejde.
Prečo?
Teraz ju pozývajú všetci, prečo by mala chcieť, aby som ju otravoval aj ja.
Na to som už odpoveď nemal.

Posledný deň v týždni bolo všetko horšie, pre mňa už ani tak nie, ako pre Alliss. Druhú hodinu sme mali spoločnú, no zazvonilo a ona ešte stále v triede nebola. Zľakol som sa, toto ešte neurobila. Vyletel som z triedy ignorujúc fakt, že som takmer narazil do učiteľa a ten ma volá naspäť do triedy. Jediné, čo som dokázal vnímať, bol strach, ktorý som z Alliss cítil. Musel som ju nájsť.
"Povedz už áno," začul som hlas Briana
"Nemám najmenší dôvod," Alliss doslova syčala na toho namysleného futbalistu. Jej hlas znel hnevlivo, no cítil som jej strach.
Chvíľu bolo ticho a ja som preklínal, že ich ešte nevidím. Cítil som, ako spolu s Elisabeth znechutenie, ktoré v nej vyvolal Brian.
V tej chvíli som ho zbadal.
Stál na druhej strane chodby, k stene tlačil Alliss, ktorej sa to zjavne nepáčilo, no bola slabšia. Zaťal som päste a zrýchlil som, hoci som bežal najrýchlejšie, ako som vedel Bol som rád, že sa neozývali moje kroky chodbou a neupozornili ho na môj príchod.
Utiekol by, zbabelec, na slabších si trúfa. Hoci nie som taký športovec, ako on, som zaručene silnejší. S Maxom sme cez školský rok zvykli trénovať, tvrdil mi, že nechce, aby som bol tučný a lenivý...
Už som bol sotva tri metre od neho.
"Tak čo?" spýtal sa jej a pobozkal ju.
V tej chvíli som na neho už dosiahol, celou silou som mu vrazil do sánky a odstrčil ho na druhú stranu chodby, kde som ja jeho pritlačil k stene.
"Koho si myslíš, že sa dotýkaš," hnevlivo som mu syčal do tváre. Snažil sa ma odstrčiť, ale bol som silnejší, presne ako som predpokladal. Pochopil to aj on a zbledol strachom.
"Nedotkneš ja jej, rozumieš, nikdy! Ani sa na ňu nepozrieš, lebo ti osobne napravím fasádu."
Nevedel som, či ho vystraším, ale bol som o hlavu vyšší, tak by ho to mohlo trochu odstrašiť. Potešene som skonštatoval, že som sa nemýlil.
Prikývol.
Pustil som ho a bez pozretia na moju sestru som okolo nej prešiel. Mrzelo ma, čo sa stalo a chcel som ju utešiť, ale vedel som, že už je v poriadku. Čo ma prekvapilo bolo, že pocítila aj vďaku a nádej, ktorá ju však opustila, keď som od nej bez slova odišiel.
"Ďakujem," šeptala už môjmu chrbtu, no ja som ju počul. Tón, ktorým tie slová vyslovila, vyjadroval viac vďaky ako slovo samotné. Nehnevá sa na mňa. Mohol by som konečne skúsiť prelomiť ľady, ktoré som medzi nás postavil.
Dúfam, že bude chcieť.
Dnes si dávam novú úlohu, budem na ňu dávať pozor. Viac neznesiem ten intenzívny pocit, ktorý som mal dnes, strach o ňu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama