Amor fati 20. Will

28. srpna 2009 v 16:38 |  Amor fati
Kapitola 20. Návšteva

Zdalo sa mi, akoby sa po zvyšok dňa držala pri mne. Raz sa mi zdala nervózna, no len čo ma zbadala, opäť sa trochu uvoľnila.
Cítila sa pri mne bezpečne.

Ubehol týždeň od toho, čo som ju zachránil, je sobota ráno ja som už dávno po raňajkách. Čas si krátim hraním na klavír. Opäť som prešiel všetky možne skladby až som skončil u tej mojej.
Bol som skoro na jej konci, no nevedel som, ako ju ukončiť. Zahľadel som sa von oknom a dúfal, že nájdem nejakú inšpiráciu.
Pohľadom som však zavadil o dvere, ktoré boli určíte zavreté. Okamžite som prestal hrať a jedným skokom som sa dostal ku dverám.
Prekvapene som ostal stáť, keď som rýchlim otvorením dverí zbadal Alliss len pár centimetrov od seba.
Až teraz ma dobehli jej pocity, ktoré som počas hrania cítil no nevnímal.
Bol som prekvapený, páčila sa jej moja hudba a dodávala je pocit bezpečia?
Zvláštne. Určite som sa tváril zahambene, no ona sklonila hlavu a začala sa červena. Bola prekrásna. Práve teraz taká krehká, som rád, že ju vidím aj takúto.

Nazbierala odvahu a pozrela sa priamo na mňa. Pozeral som sa jej priamo do očí a pocítil jej nádej. Možno si všimla, že moje nepriateľstvo je preč a bola šťastná. Jej nádej som automaticky pocítil aj ja.
Bola prekrásna, keď nemala tvár zachmúrenú kôli mne. Odteraz sa budem snažiť, aby bola takáto rozžiarená stále.

Chcela mi niečo povedať, no prerušil nás zvonček. Spoločne sme sa naľakali, lež ona sa spamätala prvá a ponáhľala sa otvoriť.
Nasledoval som ju, na vrchole schodiska som však zastal, chcel som mať prehľad a keby sa jej niečo stalo, stihnem zasiahnuť.
"John!" skríkla, prvú časť slova nadšene, lenže dokončila ho vydesene.
"Čo sa stalo?" dožadovala sa hneď odpovede, no potom ho prerušila a ťahala ho na sedačku do obývačky. Mal som na nich perfektný výhľad a zároveň som počul každé jedno slovo.

Prekvapila ma sila žiarlivosti, keď sa Alliss oprela o toho Johna. Odteraz ho budem brať ako soka.
Ani som si nevšimol, že zvoní telefón, až pokým Elisa neprešla okolo mňa s prekvapeným, možno aj trochu zahanbeným výrazom.

Prešiel som k dverám do jej izby a prekvapila ma spevavosť jazyka, ktorým hovoria. Ten jazyk som pozval z môjho detstva. A tak som rozumel každé slovo, len škoda, že polovica rozhovoru chýbala.
"Áno?..........
Alice! Som taká rada, že ťa konečne opäť počujem..................
Máš nové číslo?..............
Deje sa niečo?...............
Mňa, nič zlé som nerobila.............
Povedal by áno?...........
Ako sa máš? ..............
To aj ja, nevoláš často. Už to je mesiac, aj viac, takmer dva........
Nie som......
Ako povieš................
Zišlo by sa.................
Toto má byť pomoc?.............
Myslíš si, že mi pomôže, že Will ma nenávidí a ja neviem ani prečo ..................
Áno mám, lenže on mňa nie, tak čo na tom záleží .......................
Ja si nič nepotrebujem vyjasňovať. Viem, čo cítim k Johnovi a o tom to je. Nič necítim. John je ako môj brat. Čo je na tom zložité?.................
S ním je to už zložitejšie. Nenávidí ma ...............
Tak sa maj, Alice"

Frustrujúce.

Dokončila hovor, a ja som už bol vo svojej izbe. Chcel som rozmýšľať nad jej telefonátom. Lenže potreba zistiť, či je v poriadku prerušila tú prvú a ja som zastal vo svojich dverách.
Keď vychádzala zo svojej izby, zdvihla hlavu a pozrela sa na mňa.
Musela vidieť, že som rovnako smutný, ako ona. Smutný som bol hlavne kôli nášmu vzťahu, ono vlastne žiaden medzi nami nebol a to mi bolo ľúto.
Už som mal na jazyku všetky ospravedlnenia, aké ma napadli. Túžil som jej vysvetliť každé naše stretnutie, každý svoj pohľad. Chcel som aby ma pochopila, aby mi odpustila...

Zazvonil mi mobil a opäť ma prerušil, otravné.
Neznáme číslo.
Zdvihol som to a skôr, ako som sa stihol ozvať ma oslovil neznámi ženský hlas.
"Na to budete mať dosť času aj neskôr. Napríklad v nedeľu. Mimochodom, som Alice, kamarátka Lis."
Prekvapene som zažmurkal a rýchlo som sa na Alliss pozrel. Cítil som z nej nespokojnosť, asi sa ani jej nepozdávalo, že si nič nestihneme povedať. Možno sme len pomalý ale začiatky sú predsa ťažké. najmä ak ja som ho takto zbabral.

"Will. Nerozumiem, čo odo mňa vlastne chceš?"
"Pomáham ti. Je aj v mojom záujme, aby ste si to konečne vysvetlili, ale nie dnes. Alliss sa najskôr musí zbaviť Johna. No najvhodnejšia chvíľa nastane až zajtra. Viem, že si počúval náš rozhovor a preto som ti poskytla nejaké odpovede."
"Môžem sa teda pýtať?" nádejne som sa jej spýtal. Toľko som chcel vedieť. Na jazyku ma však svrbela hlavne jedna otázka: Má ma Alliss rada?
"Tú otázku ti nezodpoviem. Poviem ti však niečo iné. Pošli Elisabeth dole, za Johnom, inak ju pôjde hľadať hore. Bez otázok." Pár krát som zažmurkal, kým som sa otočil a odkázal jej, čo som mal aj s informáciou, že odkaz je od Alice.
Hnev sa usadil v jej očiach, no nebol smerovaný mne
Videl som , ako nespokojne zamumlala: "čo zase plánuje?"
Poslúchla však a o chvíľu som počul len jej dupot dolu schodmi.

"Jedinú vec ti však poradím. Vlastne nie, dostávaš ju príkazom."
Neviem, kedy si zmyslela, že mi bude rozkazovať, no počúval som predom rozhodnutý jej príkaz nevykonať.
"Ani neuvažuj nad tým, že neposlúchneš!" takmer zavrčala, jej hlas bol desivý, bol som rád, že nevidím jej tvár.
"Tak hovor," vyzval som ju pokojne.
"Udobríš sa s Alliss a 13-teho Decembra ju pozveš na Vianočný ples."
Ani som neuvažoval ju pozvať. Takmer som sa pľasol po čele. Že ma to nenapadlo, žiarlil som na všetkých okolo mňa a nenapadlo ma jednoduché riešenie.
Minulý rok som pozval také dievča, ktoré ma nemalo rada, lebo som sa jej nechcel dotknúť (chytiť ju za ruku, tancovať s ňou) už minulý rok a tak som mal zaručené, že si ma nebude všímať. Teraz som na ňu ani nepomyslel.
"A ešte jednu vec, ktorú Elisabeth povieš tesne pred tým, ako ju pozveš na ples. Najlepšie to bude tesne pred otázkou samou. John sa približne o 4 mesiace stretne so Sofiou, s ktorou bude šťastný."
Skôr než som stihol odpovedať povedala: "Chod ku schodom. Veľa šťastia."
Len čo to dopovedala, telefón bol hluchý.

Bol som zvedavý, čo mi chce ukázať a tak som ju poslúchol.
"Chcela by si, aby bol niekto tvoj priateľ?" počul som mužský hlas, Johnov.
"Nemá ma rád, nerozpráva sa so mnou," sepkala smutne, priam zúfalo.
"Kto?" pýtal sa.
"Will."
Šokovane som ostal stáť na schodoch. Ona chcela, aby som bo, jej priateľ a hoci to viem, už teraz, musím počkať až do zajtra, aby som jej vysvetlil svoje hlúpe bezvýznamné dôvody môjho nezmyselne hrubého správania.
Ešte by ma zaujímala, ako to slovo myslela. Či tak, ako John, alebo menej.

Lenže ja ho viac nepovažujem za svojho soka. Alliss ho považuje za brata, ostáva mi už len zistiť, ako berie
mňa.

John bol u nás neznesiteľne dlho. Hodinu? Vážne len hodinu? Zdalo sa mi to ako večnosť.

Mohol som len úľavne vydýchnuť, keď som počula, ako sa s ním Alliss lúči.

Ležal som na posteli a počúval zvuky z vedľajšej izby. Cítil som Elisine pocity z izby na prízemie a s radosťou som si mohol priznať, že teraz sa cítila uvoľnenejšie.
Zase začínam s tým cítením pocitov, ale je to jednoducho tak. ako by som sa mohol cítiť chvíľu bezpečne a potom nervózne, keď som na to nemal žiadny dôvod, zato na jej tvári sa tieto pocity prejavili tiež.
Jednoducho dom sa s tým zmieril, nech to znelo akokoľvek bláznivo, veril som tomu.

Išiel som si zobrať niečo na večeru a potom som sa vrátil do svojej izby. Zvalil sa na posteľ a počúval ticho v dome.
Dvere vedľajšej izby sa otvorili, Alliss išla dole schodmi, asi sa išla najesť.
Začal som hrať na klavíri. V poslednej dobe som to robila akosi pričasto. Prsti mi bez príkazu začali kĺzať po klávesoch a hrali Samotu.
Do vedľajšej izby vošla Alliss.
Moja pieseň už mala končiť, no ja som jej spomienke na ňu dal pokračovanie.
To bola tá melódia, ktorú som už niekoľko krát počul vo svojej hlave. Zdala sa mi nežná, starostlivá. Bola ľúbostná.
Len čo som začal hrať túto melódiu, Alliss sa ešte viac uvoľnila a sálal od nej pocit šťastia a pokoja.

Aj jej sa táto pieseň páčia. Možno nepochopila, že je o nej, ale mohla to cítiť. Je presne ako tá melódia.
Krásna. Krehká. Nežná. Tak veľmi blízka môjmu srdcu.

Už sa teším na zajtrajšok, musím jej to už vysvetliť. Ten pocit viny je neznesiteľný.

Ľahol som si do postele a zaspával s myšlienkou na moje dokončenie piesne. Čo asi znamená?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorý film máte najradšej?

Underworld 10.8% (13)
Van Helsing 13.3% (16)
Twilight 14.2% (17)
Interwiev with a Vampire 8.3% (10)
iný fantasy 5.8% (7)
nemám rád fantasy filmy 10% (12)
Harry Potter 7.5% (9)
Eragon 3.3% (4)
Pán Prsteňov 10% (12)
Zlatý Kompas 8.3% (10)
Krev jako čokoláda 8.3% (10)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama