Amor fati 21.

30. srpna 2009 v 10:47 |  Amor fati
Kapitola 21. Sen

Zobudila som sa do daždivého dňa. Prekvapene som zistila, že je december. Dnes konkrétne tretí.
Takže prechádzka lesom nie je možná - povzdychla som si. Ale aspoň ešte nesneží - utešovala som sa.
Celý deň som strávila zavretá v izbe a triedila som si veci. To by ste sa divili, koľko nepotrebných vecí som schopná nazbierať za tak krátku dobu.
Musela som sa trikrát otáčať, aby som dostala všetko smeti z mojej izby do popelnice.
Poobede som pokračovala upratovaním šatníka. Netrvalo to veľmi dlho. Rozhodla som sa, aby som nevyšla z cviku, že si precvičím nejaké gymnastické prvky.
Urobila som niekoľko premetov bokom, stojok, z toho som išla do mostíka a postavila som sa. Niekoľko kotúľov a ukončila som to špagátmi, vrátane toho čelného.
Všetky cviky som robila niekoľko krát, takže keď som skončila, bola som úplne unavená a spotená.
Zašla som na rýchlu sprchu a potom sa prezliekla do čistých vecí.

Bola som veľmi zvedavá, čo robí Will. Dvere mal dnes výnimočne pootvorené a ja som nahliadla dnu. Ležal na posteli, ruky mal zložené pod hlavou a pokojne oddychoval.
Pohla som sa k nemu a zastala dva kroky od postele.
Jeho krásna tvár bola pokojná, uvoľnená s miernym úsmevom. Ako rada by som vedela na čo myslí.
Tak potichu, aby som ho nezobudila som vyšla z jeho izby a zamierila do knižnice.
Pohodlne som sa uvelebila do kresla a začítala sa do knihy.

Pozrela som sa na hodinky. Predne osem hodín, začína mi film Underworld. Zatvorila som knihu, dala ju na miesto a zbehla dole. Televízia bola vypnutá, takže je obývačka len moja. Ľahla som si na kreslo a pohodlne sa zahniezdila. Do ruky som chytila ovládač a zapla som telku. Ešte bola reklama. Rozbehla som teda ešte do kuchyne, pripravila som si pop-corn a pitie a vrátila sa späť na svoje miesto. Film akurát začínal.
Spomenula som si, že ako malá som si veľmi priala byt každá hlavná postava z filmu, ktorý som práve pozerala. Ach, ako to bolo tak dávno.

Film skončil a ja som sa v polospánku zdvihla. Oči sa mi zatvárali únavou, no ja som nútila svoje nohy k pohybu. Dostala som pohodlný nápad, prespím v obývačke. Táto myšlienka ma donútila zastaviť, no hneď som ju zavrhla a silou vôle som zdvihla nohu, aby som urobila krok. To sa mi však stalo osudným, pretože som zakopla o svoju vlastnú nohu. Bola som príliš unavená na to, aby som zdvihla ruky a tak som len matne vnímala ako sa zem rýchlo približuje. Náraz však neprišiel. Dve neznáme ruky na zachytili tesne nad zemou a zdvihli ma do náručia. Zaujímalo ma, kto to je a tak som z posledných síl zdvihla hlavu a zahľadela som sa do tých najkrajších modrých očí.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa od nich odtrhla a prehliadla si aj zvyšok tváre.
Prekvapením som niekoľko krát zamrkala, bol to Will. Milo a ospravedlňujúco sa na mňa usmial, no ja som sa zamračila.
Nadhodil si ma v náručí, aby ma lepšie zachytil, a ja som sa zľakla, že padnem, a tak moje ruky vystrelili a objali jeho krk.
Opäť sa usmial. Nechápala som jeho chovanie. V poslednom čase sa správal inak, ale kde sa tu teraz vzal? A prečo sa o mňa tak stará?
Otvorila som ústa, že niečo poviem, no nevedela som, čo chcem povedať a preto som zase ústa zavrela.
Prečo to robíš?
Chcela som aj vysloviť túto myšlienku, ale akoby mi došiel vzduch a z úst sa mi nevydrala ani hláska.
Len matne som si uvedomila, že so mnou kráča po schodoch.
Nie som ťažká? Nie je unavený?
Ďalšie horúčkovité otázky, ktoré som bola pripravená vysloviť, no teraz ma prerušil on. Musela som vyzerať skutočne vtipne, keď som otvárala a zatvárala ústa ako ryba.
"Nič nehovor." Táto veta ma skutočne prekvapila a to nie len jej zmysel ale aj jeho terajšia blízkosť. Vetu povedal len čo sa zohol ku mojej tvári bližšie.
"Ja som ten, kto by mal hovoriť a ospravedlniť sa," smutne si vzdychol. Potom sa mi zo zdrcujúcou silou a úprimnosťou opäť zahľadel do očí.
"Skutočne ma veľmi mrzí, ako som sa k tebe správal. A to len kôli svojim hlúpym predsudkom."
Jeho oči horeli úprimnosťou. Verila som mu a hneď aj odpustila, no teraz, keď bol tak blízko, som mu to povedať nedokázala.
Uvoľnila som zovretie, akým som zvierala jeho krk a jednou rukou sa dotkla jeho líca. Hlúpe, ja viem, ale nechcela som, aby zmizol, chcela som vedieť, ako aspoň môj prelud zareaguje na môj dotyk.
Spokojne sa usmial a ja som skoro šťastím vyletela.
Zavrela som oči a oprela sa o jeho hruď. Premáhala ma únava.
Oči som rýchlo otvorila, predsa neprídem o tak krásny okamih. Pozorne som skúmala jeho bezchybnú tvár a snažila sa pochopiť jeho správanie.
Mrzí ho, ako sa ku mne správal? Takže tá jeho nenávisť už nie je? Má ma rád? - to je tá pravá otázka, ktorá ma pálila na jazyku, lenže sama som nevedela, či chcem počuť odpoveď. Čo keď by povedal nie? To by som asi nezniesla.

Zacítila som pod sebou niečo mäkké, bola to posteľ. Takže už odíde - pomyslela som si smutne.
Pustil ma a keď videl, že sa nehodlám pohnúť, jemne ma nadvihol a vytiahol spodomňa perinu, ktorou ma potom zakryl.
Bol tak iný, ako Mark, jeho som sa nebála a vedela som, že ani nemusím.
"Ráno sa porozprávame, ak budeš chcieť." Prikývla som a on sa otočil k odchodu.
"Ďakujem."
"Dobrú noc," prekrásne sa na mňa usmial.
"Aj tebe," zamrmlala som.
"Aj tebe," zopakovala som tie slová, oči sa mi samé zavreli a ja som sa ponorila do ríše snov.

Au - skríkla som v duchu. Ležím na zemi a bolestivo si striem ruku, na ktorý som práve spadla. Rozmýšľala som, čo také sa mi snívalo, keď som spadla z postele. To sa mi totiž ešte nestalo.
Sen sa mi v mysli vybavil, ako na zavolanie:
Will ma niesol v náručí do postele. Ruky som mala obmotané okolo jeho krku, presne ako predtým. Jemne ma položil do postele, lenže teraz sa odo mňa neodklonil, práve naopak, zohol sa ešte bližšie ku mne a pobozkal ma, len tak letmo. Potom ešte raz a znova, až to bol vášnivý bozk, ktorý ani jeden z nás nechcel ukončiť. Pritiahla som si ho bližšie k sebe. Po celom tele som cítila, ako sa jeho telo ku mne tisne, hoci sa podopieral jedným lakťom. Zrazu sa pretočil a ja som bola nad ním.
Áno, sen skončil bolestivým nárazom. Pozrela som sa na hodinky práve ukazujúce pol šiestej. Idem do sprchy.
Stále som si spomínala na jeho pery. Dosť!
Postavila som sa a otvorila som dvere. Prekvapením som priam stuhla. Will stál vo svojich dverách a tváril sa rozpačito. Mohlo sa mu snívať.... ? Prečo by malo? - prerušila som svoju fantáziu.
Cítila som, ako stúpa teplo do mojich líc.
Dovolila som si ešte jeden pohľad na Willa a rýchlo zabuchla dvere svojej izby. Tak toto je rozhodne trápne. Musím na ten sen myslieť aj teraz?

Ľahla som si do postele a dúfala som, že zaspím. To však nebolo možné, hlavne kôli zvuku klavíru. V poslednej dobe hrá Will nejako často. Lenže tóny, ktoré som začula boli nové. Počula som ich predtým len raz. Boli to tie ľúbostné, nežné tóny.
Teraz pôjdem do sprchy, aspoň budem mať istotu že ho nestretnem medzi dverami.

Z izby som doslova vyletela a v kúpeľni som sa zamkla. Mala by som si trochu pohnúť, škola predsa nepočká. Nepríjemne sa mi zhupol žalúdok a môj mozog začal pracovať - cesta autom - škola. Čo budem robiť, ja sa snáď hanbou prepadnem.

Na raňajky som prišla, ako vždy, už pripravená na odchod do školy. Will už jedol, sadla som si k oproti nemu a cítila, ako mi líca červenajú. So sklopenou hlavou som jedla.
Naši rodičia sedeli za stolom tiež a prekvapene sa na nás pozerali. Zrejme si všimli tú zmenu, no nepovedali na tú tému ani slovo.

Sedela som v aute a občas som rýchlo pozrela na Willa. Keď sa on na mňa pozeral tiež, rýchlo som sa otočila späť k oknu a ako inak, červenala sa. Pri každom pohľade na neho som si spomenula na noc, keď sa mi ospravedlňoval a - čo je horšie, ale častejšie - na sen potom.
Niekedy som si uvedomila, že on sa pozerá na mňa. Otočila som sa teda, venoval mi najkrajší úsmev, aký som kedy videla a otočil sa k oknu.
Takto to bolo vyše týždňa, no všetko sa zmenilo s prvými snežnými vločkami tohto roku.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama