Amor fati 22. Will

30. srpna 2009 v 14:25 |  Amor fati
Kapitola 22. - Sen

Skoro ráno som sa zobudil. Vyzeralo to na pekný deň, no neskôr sa obloha zatiahla a začalo pršať. Veľmi som si prial, aby začalo snežiť, ale teplota bola ešte stále celkom vysoko nad nulou. Na sneh som mohol zabudnúť.
Dnes je ten deň, keď som jej mohol povedať, ako veľmi ma mrzí moje správanie, lenže ona mi to vôbec neuľahčovala. Celý deň sedela v izbe, občas vybehla, no minuli sme sa. Jednoducho som nevidel žiadnu príležitosť.

Ľahol som si na posteľ. Ako vždy, keď mám zatvorené oči, sa mi zjavila jej tvár. Najradšej som spomínal na ňu, keď som ju videl ako sa hanbí, že som ju pristihol, ako počúva moju hru na klavíri.
Podvedome som sa usmial. Najradšej by som sa teraz pozeral skutočne na ňu a nevybavoval si ju len v spomienkach. Bol by som rád, keby aj ona chcela byť pri mne, keby na mňa myslela.
Neviem, čo by som si prial viac, možno len urovnať túto nezmyselnú situáciu.
Začul som tiché kroky smerom ku mne a vedel som, že to je Alliss. Cítil som z nej zvedavosť.
Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomil, že sa ešte stále usmievam, musel som vyzerať ako úplný debil. Lenže v jej pocitoch nebola ani štipka výsmechu. Len prekvapenie a tá túžba vedieť, čo môj úsmev vyvolala. Cítil som aj nejakú túžbu, ale nevedel som, čo znamená. Môže tento anjel túžiť?

Chcel som otvoriť oči, aby som videl jej tvár, ktorá by sa určite sčervenala hanbou, tá myšlienka len prehĺbila môj úsmev. Otvoril som oči, no videl som už len jej chrbát. Zase som to nestihol, ale dnes to spravím, aj keby som ju mal zobudiť minútu pred pól nocou.

Možno som zbabelí zaklopať jej na dvere - napadla ma ponižujúca myšlienka, ktorú som však išiel napraviť. Nie som zbabelec.

"Alliss?" pýtal som sa a otvoril dvere jej izby. Bola prázdna. Sakra, zase som ju nezastihol. Alice mi predsa včera vravela, že dnes príležitosť dostanem, lenže už je večer a stále nič.

Ticho preťali kroky, schádzala z knižnice až na prízemie. Začul som zvuk televízie. Uznal som, že sa rozhodla pozerať telku.
Nezvyčajné, televíziu nepozerávala, asi dávali niečo skutočne dobré.
Krátke pípanie mikrovlnky zastavila a zrejme išla opäť do obývačky. Chvíľu som počúval, potom sa rozhodol ísť dole za ňou.
Veľmi potichu, nenápadne som zišiel dolu schodmi. Ležala schúlená na sedačke. Bola prekrásna. V ruke držala misku s pop-cornom a vedľa seba mala niečo na pitie. Sústredene hľadela na televízor, takže bolo jednoduché sadnúť si tesne za ňu bez povšimnutia.
Film som spoznal takmer okamžite, Underworld. Takže obdivovateľka fantasy?
Bolo pekné počuť, ako sa do filmu vžila. Prirodzene sa zasmiala na vtipných scénach a pri jednej peknej zamilovanej scéne si akoby túžobne vzdychla.
Na čo myslela? Myslela na mňa?
Prečo chcem, aby na mňa myslela? - začudoval som sa.

Po skončení filmu vstala, vypla telku a tackavo sa vydala ku schodom. Išiel som hneď za ňou, nevšimla si ma. Potom sa zastavila a skoro sa aj otočila, no akoby zamietla svoj nápad vrátiť sa, sa otočila, no nespravila krok, pretože zakopla o vlastnú nohu.
Padala.
Na nič som nečakal a snažil som sa ju chytiť, aj tak som ju chytil až tesne nad zemou.
Zdvihol som ju do náručia. Mala zatvorené oči, vyzerala skutočne unavene.
Rýchlo oči otvorila a dlho ich neodtrhla od tých mojich. Jemne sa usmiala, neviem, či s to vôbec uvedomila. Niečo sa jej páčilo, moje oči?
potom jej oči začali blúdiť po mojej tvári. Keď si uvedomila, že som to ja, prekvapene niekoľko krát zamrkala. Bola taká zlatá.
Aj ja som sa na ňu usmial, snažil som sa aby ten úsmev vyzeral milo, no spomenul som si, ako že jej dlhujem vysvetlenie a ospravedlnenie, takže neviem, ako môj úsmev nakoniec vyzeral.
Jemne som si ju nadhodil v náručí a ona sa ma bojazlivo chytila okolo krku.
To si vážne myslela, že ju pustím? Že dovolím, aby mi spadla a ublížila si?
Musel som sa usmiať, jej oči boli zmetené, nechápavé.
Niekoľko krát za sebou otvorila ústa, no hneď ich aj zavrela. Chcel mi niečo povedať, nevedela však nájsť slová, alebo hlas.
"Nič nehovor," prerušil som niekoľký jej márny pokus o slová.
Podvedome som sa k nej naklonil.
"Ja som ten, kto by mal hovoriť a ospravedlniť sa," povzdychol som si.
Aké by to bolo, keby sme sa od začiatku spolu rozprávali? Boli by sme priatelia?
Pozrel som sa jej do očí a začal sa do nich vpíjať. Tak veľmi som si želal, aby mi odpustila.
"Skutočne ma veľmi mrzí, ako som sa k tebe správal. A to len kôli svojim hlúpym predsudkom," priznal som sa zahanbený vlastnou hlúposťou.

Cítil som, ako jej ruky, ktorými sa držala môjho krku povolili zovretie. Jedna jej ruka mierila pomali, nerozhodne k mojej tvári až sa dotkla môjho líca. Odolal som slastnému privretiu očí, bolo by to nebezpečné, najmä ak som v polovici schodiska, no šťastne som sa usmial.
Cítil som, čo jej spôsobil môj úsmev, aké šťastie to v nej vyvolalo.

Oprela si hlavu o moju hruď a ruky si zložila k telu. Verila mi.
Chvíľu len tak ležala, no potom rýchlo vzhliadla, akoby sa snažila odolať zaspaniu a začala skúmať moju tvár.
Jej pocity boli chaotické. Nádej, prekvapenie, zúfalstvo. Ja som začal byť zúfalí tiež. Na čo myslí?
Otvoril som dvere do jej izby a jemne ju položil na posteľ.
Prekvapenie na jej tvári vystriedal smútok. Neprestala sa na mňa dívať a ja som pochopil, že nemá v pláne sa pohnúť, opäť som ju zdvihol. Vzal som jej paplón, položil ju na posteľ a potom ju zakryl. Neprestala sa na mňa dívať.
"Ráno sa porozprávame, ak budeš chcieť." Povedal som, no koniec sa mi takmer zvrtol do otáznika.
Bude to chcieť?
Prikývla, chcela sa so mnou porozprávať. Ale chcela to tak veľmi ako ja?
Otočila som sa k odchodu.
"Ďakujem," prehovorila unavene, no vďačne.
Otočil som sa na ňu.
"Dobrú noc," usmial som sa nad jej krásou.
"Aj tebe," zapriala mi.
"Aj tebe," zopakovala to, skôr zamrmlala, zavrela oči a ja som mal pocit, že v tej chvíli zaspala.

Podišiel som k nej a jemne ju pohladil po líci.
Potešilo ma, že sa spokojne usmiala a zamrmlala moje meno. Spoznala ma? Zacítil som túžbu pobozkať ju, no skôr, než ma stihla ovládnuť som odišiel z izby a sám si ľahol do postele. So spomienkami na dnešní večer som zaspal.

Neodišiel som po jednom pohladení, túžba po jej perách ma premohla a zobudil som ju. Namiesto toho, aby ma z izby vyhodila, alebo na mňa nakričala si ma pritiahla k sebe a pobozkala aj ona. Bol som radosťou bez seba.
Ľahol som si na ňu, no snažil som sa ju veľmi netlačiť, preto som sa podopieral jedným lakťom. Druhou rukou som hladil jej bezchybnú tvár. Zacítil som jej potrebu prevaliť sa na mňa a tak som sa prevalil na chrbát a ju som si vytiahol ....

Ozvala sa rana a ja som unavene otvoril oči. To bol sen, tak veľmi som túžil po jeho vyplnení. Jednou rukou som si začal trieť chrbát, ktorý som si na šťastie nenarazil veľmi bolestivo.
V tej chvíli ma niečo napadlo.
Skutočne túžim byť jej kamarát či brat? Ja by som chcel byť viac!
Nemyslím si, že je normálne, že brat túži bozkávať svoju sestru. Ani že žiarli na všetkých jej kamarátov.
Lenže ak ma nebude chcieť, nebudem ju nútiť. Budem rád, keď bude šťastná, no radšej, ak ja budem ten, kto ju bude môcť robiť šťastnou.

Postavil som sa a zamieril do kúpeľne. Len čo som otvoril dvere, otvorila ich aj Alliss. Ani sa poriadne na mňa nepozrela, už zahanbene klopila pohľad a červenala sa. Aká bola v tej chvíli zlatá. Spomenul som si na svoj sen a aj ja som sa trochu zahanbil. Hanbila sa preto, čo ja?
Vrhla na mňa jeden bojazlivý pohľad a rýchlo zmizla za svojimi dverami. Bola prekvapená, prečo cítim také rozpaky aj ja. Jej pocity vyjadrovali aj malú nádej.
Dúfala snáď, že ju mám rád? Ak áno, ja som dúfal v to isté.

Vrátil som sa do svojej izby a premýšľal nad jej správaním a plánoval som. Premýšľal som nad možnými dôsledkami tejto situácie a jej vyriešením. Ak sa bude hanbiť, tak sa budem snažiť mierniť jej rozpaky, lenže budem musieť domyslieť ako.
Ak sa so mnou bude chcieť rozprávať, nie je jednoduchšia situácia.
Ako by ešte mohla zareagovať?

Možnosť A vyšla ako tá správna. Len čo sa naše pohľady stretli, sklopila oči a krv sa jej začala hrnúť do líc. Nikdy predtým som ju nevidel sa tak často červenať. Bol som rád, že ju uvádzam do rozpakov aj keď som si bol vedomí toho, že to pre ňu nemusí byť príjemné.

Celých 8 dní to takto bolo, pozerala sa na mňa, len keď som nehľadel ja na ňu. A keď náhodou prichytila mňa, ako sa na ňu pozerám, snažil som sa na ňu usmiať a pozrel som sa inak. Dúfal som, že je to pomôže. A zdalo sa, že áno. Posledné dni sme si dokázali venovať aj dlhší pohľad a ja som zistil, že je čas splniť ďalšiu úlohu.
Alice mi radila, aby som ju pozval na ten ples. Predstava, že by s ňou išiel niekto iný bola desivá.
Bál som sa, musím sa priznať, ale vedel som, že ja, ako muž, musím spraviť prvý krok.
Možno sa nebudem musieť báť odmietnutia, ale predsa.

Dnešné ráno bolo plné snehu. Nadšene som si zvýskol, sneh. Nie že by som mal zimu nejako rád, mal som všetky ročné obdobia rovnako v láske, ale potešil ma pohľad na snehobielu krajinu. Takú čistú, pôsobila skoro nevinne. Všetko akoby zrovnoprávňovala a ja som si dovolil dúfať v kladnú odpoveď.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama