Báseň Marína (170-239)

6. září 2009 v 13:23 |  ANDREJ SLÁDKOVIČ - MARÍNA
170 .
Tie pekné brehy jaro bozkáva,
jaro, útlosti zrkadlo,
tisíc životov z mŕtvych povstáva,
tisíc ich od zimy padlo.
Môj, či počuješ? Hrdlička v háji
hrkúta, hľadá v zelenom kraji
túžobne svojho milého. -
Marína tvoja teba hľadala,
keď ťa jej diaľka ukrutná vzala
z rukú do sveta šíreho.

.
171
.
Načo ty, drahá, chváliš tie doby
detinstva mdlého obrazy?
Na ne ja vediem smutné žaloby,
oplakal by ich sto razy.
Čo som znal v jarnom života čase
o láske tvojej, o tvojej kráse? -
V jari sa krása len rodí:
Ten leta oheň, tá vrelosť mladá,
tá mladých duší nadšená vláda
ovocie z kvetu vyvodí. -
.
172
.
Keď sme pod lipou našou sedeli
v ten večer, pamätáš, moja?
Ožltlé lístky šumno leteli
na hodváb tvojho závoja;
žiaľ sa rozložil po tvojej tvári,
že jeseň chladná kvetiny marí,
stromy z ich rúcha zodiera;
a lipa vtedy moc lístkov spustí
a v páde lístkov divo zašustí:
šťastný, kto v obeť umiera! -
.
173
.
Každý deň nové slnce vychodí
a z mŕtvych vstáva príroda;
bolestí duch, keď veľkosť sa rodí;
z otroctva kvitne sloboda:
Zúfal by život v večnej jednote,
premeny plodia sladkosť v živote,
umrieť chce, čo zostará,
sladký zisk nosí aj horká strata:
tak smrť životom len slávne vráta
do nesmrtnosti otvára.
.
174 .
Vy, naše Hole, na vašich horách
jak slávne sneh ten sa belie!
S ľúbosťou hľadia v raňajších zorách
na vás doliny veselé:
Kvetom vy bielym v zime kvitnete,
a hory menšie venčia sa v lete:
veľkosť má zvláštne koleje. -
Na snežné jedle obzri sa, milá!
Pod bielosť tam sa zelenosť skryla:
pod svätosť naše nádeje.
.
175
.
Jak sa deň zimný v tom svojom jasne
s obľubou tajnou uzerá: -
tak ľahko dýcha, tak leží šťastne
svetov zmrznutých medzera! -
Drobné kvapčičky sa objímajú,
snežné iskričky bleskmi fŕkajú:
ľúbosť oheň je, a nie mráz? -
Kollár ju "ohňom chladným" menuje.
Aj v ľadoch ešte sa mi zjavuje,
krásna, tvojho srdca obraz! -
.
176
.
Ach, zlomky drahé krásnej postavy!
Kde vrah ten, čo vás rozmetal?
Len skamenelé časti jej hlavy! -
Kto takú vraždu pamätal? -
Tu diamant očí - tu úst rubíny,
tu opál z čela mojej Maríny,
tu zo šiat smaragdov kusy! -
Jej srdce, jej cit nebo si vzalo,
mne strašné tieto zvleky nechalo!
Či tu si, anjel môj? - Tu si!
.
177
.
Ty sa usmievaš, moja? - Pokojne
na zmätok druha sa dívaš?
počkaj, odplatím ja ti to dvojne,
keď sa do hrôzy zasnívaš.
A v tom úsmešku tvojom zdá sa mi
zúbok satiry hýbať ústami,
myslíš si: Tento je sprostý! -
Svet celý zvolaj! Ak je nie slepý,
nuž s podivením oči vylepí
na tieto o vlas rovnosti. -
.
178
.
Na Sitne vlajú krásy Maríny. -
Pozri v tie kraje, môj milý,
ku Kečkemétu, kde pustatiny
divé si stany rozbili:
Kedy tie našej vlasti Sahary
ohreje láska, krása ožiari? -
Oj, má tu láska tiež hody!
Tichosť pokoja sa tuto skryla
pred svetom a v nej bozkáva milá
rtom vrelým syna prírody.
.
179
.
V húšťach bakonských temnoty smútia,
že v nich je mŕtvo, bez citu
a že nerosí slza pohnutia
zem v tôňach vekov ukrytú.
Či vetrík s lístím tam nezahráva?
Na svoju pekný vták nevoláva?
Blesk či tam k tôni netúži?
Aj tam sa trávka jaru usmieva,
aj tam sa východ v zlato odieva,
ku kvietku zora pridruží.

180 .
Syn Anadira na hlas ľúbosti
hory snehové prebrodí
a na ľadové brehov výsosti
silou sa orla vyhodí:
Z Ázie brehov na milú volá
na kraj druhého sveta polkola,
ohlas sa vráti láskavý;
a jakby Romeo vernú Júliu
už na rozlučné ku prsiam túlil,
tak divoch devu pozdraví.
.
181
.
No, čo mám hľadať na Himaláji,
na Kordillerách svet lásky!
Po peknom našom tatranskom kraji
nájdem ho vcelku i sčiastky:
A nač bych k Havranici letela?
Čo bych na Kriváň vznášať sa chcela? -
Sitno je ľúbosti hora!
Len tvoje, milý, prsia otvorím,
a tu sa dušou celou zanorím
do vlastnej ľúbosti mora!
.
182
.
Tie časy tajdú. Žitia obrazy
miznú jak tône blankyta
a hneď zabúria víchrice skazy,
hneď šťastia výslnie svitá.
Za letom leto prudko sa valí,
a kto dnes ešte tvár svoju chváli,
zajtra už padá bez vlády;
hodina každá pás v čelo ryje:
ale kto láske a kráse žije,
ten večne zostane mladý.
. 183
.
Mladosť, otčina horiacej túhy!
Mladosť, vrelých citov skala!
Mladosť, ty obraz nádejnej dúhy!
Mladosť, ty lásky Valhala!
Mladosť, ty preroď života brehy
a zápalom stop mŕtvosti snehy,
čo chladných srdcí moc kryjú!
Ty duchom svojím vzkries aj tie telá,
na ktorých schladlé starobou čelá
smutné Hóry vrásky ryjú!
.
184
.
Mladosť! či tvoje milé zápaly
nie sú ohne svetlonosov?
Mladosť! či tvojich túžob kryštály
nie sú slabou rána rosou? -
Oj, nač by nebo mohutnosť dalo,
keby mladistvé len snívať malo
ľudstvo zlaté kiesi hory! -
Mladosti vädnú, mladosť je večná,
ona je v zvratoch časov bezpečná,
lebo z časov večnosť tvorí.
.
185
.
A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!
.
186
.
Nezverte, ľudia, tôňam letiacim
zázračné tieto poklady,
údom nad hrobom pozdným kľačiacim
útechu daj, anjel mladý!
Špatný mládenec, čo šedín mdloby
po kvetoch svojej jarnej podoby
ako mrazné hmly rozloží!
Pekný to Nestor, čo večnosť mladú
nedá si zakliať osudov ľadu,
ani zastrieť obraz boží. -
.
187
.
Na brehoch Hrona šuhaj sa brodí
po lúkach kvetných, rodinných,
sviatočné slnce slávne zachodí
do mrakov, do krajov iných;
a hlavu kloní mládenec tichý,
akoby liečne kvetín kalichy
prezeral ranám k obleve;
a zas očma sa nesie k oblakom,
akoby bôľno mladým tým zrakom
bolo hniť v zemskosti pleve.
.
188
.
Ach, sladké sú to mladých hodiny,
v ktorých žiaľ sladko hovorí,
v ktorých hneď v nebies lietaš výšiny,
hneď v živlov zemských priestory,
a cítiš naraz i nebies slasti,
i pekných svetov vábne priepasti
a v tej voľnosti umieraš:
Nádejí tisíc k duši ti letí,
a hviezda slávy nová ti svieti,
keď na tej západ pozeráš.
.
189
.
Ach, smutné sú to mladých hodiny,
v ktorých slasť smutno hovorí,
v ktorých z pozemských svetov nížiny
srdce k večnosti zahorí,
zahorí túžbou, vylietne mocou,
ale pod hluchou podlosti nocou
vrstovník jeho zostáva:
Jak žiť pri hrobnom milenky kríži?
Jak vzniesť sa, keď ťa večnosť poníži?
Oj, svetov neslávna sláva! -
.
190
.
A vlny Hrona stíchli, zastali,
ctiac si myšlienky šuhaja,
a šumieť šumom vábnym prestali
lístky z jelšín jarých hája;
a ako pastier čujný sa schytí,
keď hlas liatovcov žltých necíti,
z voňavej kvetín posteli:
tak sa mládenec trhol, zastavil,
keď sa šum rieky v tichosti preplavil
a jelše šušťať nechceli.
.
191
.
Hron sa zas valí k skale od skaly,
zašplechtal o breh k rozchodu,
a tri sa jelše šumno zhýbali
nad jasnú slovenskú vodu,
a zdvihli čosi, vetry zaviali,
a jelše kladú čosi na skaly -
bola to krásna mladucha.
Šuhaj ten stojí divom zajatý,
hlasom strieborným zdá sa oviaty
každý čuv zvedného ucha.
.
192
.
A šumia jelše a šumia šaty
bielučké ako ľalia,
a hrdlom jasným k ňadrám sa zlatý
vlások dievčiny rozvíja:
Ide, prichádza a poletuje,
ľahká jej nôžka kvety ľutuje
a trávku mladú nedlávi;
v ruke má veniec bieloružový,
ten vábne podá šuhajovi
a zlietne do bujnej trávy.
.
193
.
V prsiach mládenských vrie požiar citov
a blýska zrakma jasnýma,
na čele jeho deň dávny svitol,
pamiatky sladké objíma.
Blýska očima na krásy Víly,
bo v tých krásach mu city ožili,
ktoré už v mohyle tleli:
Ožili, ale na kraji hrobu
vlajú, aby sa v smrti ťažobu
hádam naveky zavreli.
.
194
.
Zo zabudnutia zahmlených svetov
drahá sa deva vrátila,
a z ďalších žitia jeho predmetov
šuhaja Víla vzbúrila:
Ach, ale Víla nádeju nedá
ľúbosti, ktorej raz sudba bledá
ukrutne hrdlo zakrúti;
cíti to junák, deva to sníva,
a z úst oboch sa žiaľne ozýva
skrahlej lásky spev labutí. -
.
195
.
Kdeže si bola, nevesta moja?
Biela tvár tvoja divná mi;
kdeže ti je z líc ruža pokoja?
Čo máš s hronskými vlnami? -
Aj krásna si mi - ale tie krásy
zastiera cudzia bytnosť akási -
prázdna je tvoja mohyla -
zdá sa, že živly zemské ti slúžia,
ale zemšťana prsia sa úžia
pri tebe: kto si? "Ja? Víla!" -
.
196
.
Blížite sa zas, obrazy dávne,
do mládenských hájov duši!
Ťažké ste mi, a predsa zábavné,
žiaľ váš žiale moje ruší:
Nuž, poďte, prsia cele roztvorím,
aspoň raz ešte citom zahorím,
ktorý raj mi kedys' tvoril;
onemiem, ešte raz prehovorím,
chrám ten ľúbosti ešte raz stvorím,
abych naveky ho zboril! -
.
197
.
"Zboril, zboril!" to strakavé Hole
dva ráz za ním opakujú:
a od severu dolinou dole
hlasy v prudkých vetroch dujú;
počúva junák tieto ohlasy,
a dupkom jeho ježia sa vlasy:
tak myslíte aj vy, hory? -
Zboriť? - Neverím sprostej prírode,
cudzia je ona v ducha slobode: -
duch môj chrám ten nerozborí! -
.
198
.
Ale nebude to chrám ľúbosti,
oj, tejto niet v mojej moci!
Spadla už hviezda mojej milosti,
dala "zbohom" mojej noci:
Ale vystavím kolibu malú
a v nej uložím osiralú
dušu vo snov ľahkých vienky:
a pod kolibkou tiché sklepenie,
tam odpočinie moje túženie
v hrobe spiacej rozpomienky. -
.
199
.
Toto preriekol a driečna Víla
počúva v ňom city svoje;
a vábnosť devy zas obrátila
k sebe zrakov mužských dvoje:
Kdeže si bola, Víla-Marína?
Aká je tvojej vlasti krajina?
Aké sú tam tvoje časy?
Čo chceš s tým vencom, ktorýs' mi dala?
Kde si tie ruže doňho nabrala?
Kde sú tvoje vrané vlasy? -
.
200
.
Mládenec milý! ach, rada by ja
ešte s tebou ľudsky cítiť,
ale obledlá už raz ľalia
farbu ruží nemôž' chytiť:
Líca moje sa nezabronejú
a ústa moje už nezaznejú -
hádam nikdy - citom lásky; -
mňa osud vyrval z tvojho náručia,
a čo ma teraz od teba lúčia,
sú životov vyšších čiastky.
.
201
.
Na lúkach týchto ma vídavala
s tebou plná mesiaca tvár,
jeden som s tebou tu píjavala
blažeností útlych pohár:
A keď ťa svety diaľne mi vzali,
tie vody hronské na mňa volali,
k nim som čo deň chodievala,
ony mi boli zrkadlom žitia,
a ako slabých mocnosti schytia,
tak mňa ony s sebou vzali. -
.
202
.
A tieto vlasy, tie vlákna zlaté,
zmenili mi havraniu pleť;
a oči vyšším plameňom vzňaté
ľudským zrakom vzali obeť;
a šaty tieto, hodváby biele,
otriasli farby svoje veselé,
čelo zastrel veniec biely;
a spevy tvoje, ozveny žiaľov,
zavrel tam pod tou smútkovou skalou
družiek mojich spev veselý.
.
203
.
Vídal si často na mojej tvári
slzu žiaľov tvojej duši,
čítal si často v ružovej žiari
líc, čo počuť chceli uši:
Nemám už sĺz - ach, všetky tie bôle,
v ktorých sa lásky rosilo pole,
do Hrona som vyplakala,
a tie farby z líc tvojej Maríny
v slzách sa zmyli, za ne som stíny
tieto dávnych krás dostala.
.
204
.
Kde domov môj? Od Baby-Holi
k ostrihomským vrátam Hrona.
Znáš kraj ten milý, kde v kvetnom poli
rieka táto cestu koná:
Rodina moja, rodina švárna,
od Tatier našich k hradbám Komárna
po Váhu má svoju vládu;
a kňažná, pani brehov a vody
slovenskej tejto peknej prírody,
Drahomíra z Velehradu.
.
205
.
Tam pod Ďumbierom zámok z mramoru
kryje vôd tých spenených vier,
a štvoro Sirén stráži závoru
z alabastru kresaných dvier;
a z diamantových mojich oblokov
dívam sa do tých strieborných tokov,
v ktorých zlatá ryba pláva:
Poď so mnou, milý, len teba čaká
krás týchto mojich tisícoraká -
mne bez teba pustá sláva. -
.
206
.
Okolo zámku môjho mi zvonia
v hlasoch nebies ihry vlnôk,
v hlasoch tých všetky krásy Pohronia
letia v jeden slastí potok;
je to len šplechot a huk zemšťanom,
lebo citom sa ku nebešťanom
povzniesť nezná nízke plemä: -
Poď so mnou, milý, lebo tie zvuky
sú pre Vílu len milostné muky,
keď hlas tvoj v nich predsa nenie!
.
207
.
V bystrých sa vlahách ráno kúpavam,
každá vlnka ma pohladí,
na breh ma nosí k zeleným trávam,
kde sa srdce rosou chladí;
a družky moje hneď sa zanoria,
hneď si po bleskoch hladiny dvoria,
útechu mi pilno stroja!
Poď so mnou, milý - budeš blažený,
a blaženejšej nebude ženy
ako s tebou Víla tvoja!
.
208
.
Vidíš striebornú tú lúč mesiaca
v dvojnom blesku na Hrone tlieť?
Perlový člnok - ryba letiaca -
v ňom si Víla zvykla letieť;
a s hviezdami si o závod lieta,
tie svetom neba, tá nebom sveta
v ideálnom živle hnutia:
Poď so mnou, milý! neplaz sa zemou,
poď z týchto večných bolestí snemov
tam, kde duše nezasmútia.
.
209
.
Časom si vyjdem na breh čarovný,
do tône líp, jelšín chladu,
kde tieň jaskyne tichamilovný
objímava Živu mladú;
družice moje medzi skalami
hor'-dol' s bystrými skáču srnami,
mňa len kvet a šum hôr kojí:
Poď so mnou, milý, poď v moje svety,
čo nám zranili ľudské klebety,
to nám sladko svet ten zhojí.
.
210
.
Počúvaš duté hučanie Hrona?
Vieš ty, čo huk ten znamená?
To Víla túži, narieka ona
od pŕs tvojich odlúčená;
a ten môj ohlas brehmi zatriasa,
počujú ľudia, blednú, divia sa; -
biedni! lásky neznajú zvon:
Poď so mnou, milý! to rvanie vody
bude hlas srdcí našich slobody,
ľúbosť celý zaspieva Hron!
.
211
.
Počúvaš tichý šepot tej rieky?
Či vieš, čo šum ten spomína?
To sú modliacej lásky náreky,
v ktorých mrie Víla-Marína;
tiché sa vzdychy tam ozývajú,
jeden za druhým preč ubiehajú
ta, kde radu držia veky:
Poď so mnou, milý! a v šepot citov,
ktorým deň nový, deň večný svitol,
zmení sa šum tento rieky!
.
212
.
A keď sa vlnia tie hronské valy,
za vodným hrob hrobom pláva;
a čím prudkejšie vetry zaviali,
tým aj výsosť hrobov vstáva:
To vlnenie je beh ňadier Víly,
ňadier, ktoré už raz pocítili,
že ľúbosť ich svet cudzí má:
Poď so mnou, milý! poď, duša moja,
nech prsia naše len dych pokoja
tíško vlní a nadýma. -
.
213
.
Vrelosť úst mojich hasia tie vlahy,
v ktorých prachu hrudného niet,
a oko chodí pre pokrm blahý,
v ten tam hviezdnych plameňov svet;
zemskej ťažoby Víly neznajú,
a keď aj v žiaľoch sladkých zalkajú,
nešťastie ich je neba syn:
Poď so mnou, milý! nasýť tie hlady,
ktoré vodieva s sebou cit mladý,
poď, túžba ty mojich vidín! -
.
214
.
Ten hrmot sveta, ten vresk potreby
v podhronský svet neprebije
a v driemot ľahkých pokojnom nebi
oči moje sen ukryje;
a blbotanie tekúcej rosy
po snách ma časom blažených nosí,
jak detinský spev kolísky:
Poď so mnou, milý, lebo bez teba
mi je i výsosť tohoto neba
len pustá noc, len hrob nízky.
.
215
.
Keď lampa noci plným sa svetlom
ponad Pohronie rozleje,
ticho je všetko; - v poli zakvetlom
len spev svrčka trávou veje,
a v diaľke cengá zvonec spiežový
driemajúcemu znak pastierovi -
lúkmi chodí Víla biela:
Poď so mnou, milý, v tej jasnej noci,
keď spia prírody slabí otroci,
ja by blúdiť s tebou chcela!
.
216
.
A na halúzku sadnúť jelšiny
a dívať sa v hviezdne brody
a na ospalé hľadieť doliny
a zhovor viesť s šumom vody,
a čo by schladil vetrík večerný,
to pozavíňať v objem tvoj verný,
aby city nepovädli:
Poď so mnou, milý! v tom kolembaní
blažiť ťa budem, v zlatom svitaní
vítať s tebou deň omladlý! -
.
217
.
Nejdeš? - nejdeš, chlapec zmámený
žitia svojho podlým svetom!
Nejdeš v náruč nešťastnej ženy,
ľúbosť nie ti je podnetom!
Mlčíš a kloníš na prsia hlavu,
akobys' vypil horkú otravu
v rečí mojich sladkom toku! -
Začúchla Víla, strelila Víla
zrakom blesku naň - tvár odvrátila,
"zbohom!" - a zmizla v potoku.
.
218
.
Zašplechli vody a z bielej peny
"Poď so mnou, milý!" len šumí,
a mládenec ten jak prebudený
načúva v tie hronské dumy;
a obraz ten mu k očiam prirástol,
prirástol k srdcu ťažkou boľasťou,
a bolesť mu zavrela reč;
máta ho čosi - ale je vo dne!
Prikovaný je, stojac slobodne,
ani tam byť, ani ísť preč. -
.
219
.
Mlčal on, ale v duši búchali
búry divej ťažké hromy,
a stúpal ďalej k skale od skaly,
cesty pravej nevedomý:
Tak je to, keď sa človek s anjelom
a duch nesmrtný so zemským telom
a svet jeden s druhým druží!
Načo sa božstvo v ľudskosť oblieka!
Načo len múti srdce človeka!
Načo nebo zem tú súži!
.
220
.
Ale pochybnosť z prsov šuhaja
jak ranná hmla odstupuje,
do zasvätencov jasného kraja
vyššia moc ho pohybuje:
Pukne v ňom srdce ľudského syna -
ako vriaceho, mladého vína
plný - temnica sily - sud!
a krv do bledej vyhrčí tvári
a duch mládenský v ňom sa rozjarí
a vydýchne: zmožený blud!
.
221
.
Zbohom, Siréna! zbohom, dievčina
spiacich tých milých mi vĺn!
Šuhaju! tebou vládne otčina,
sľub a zákon verne vyplň! -
Vo svet neznámy s neznámou Vílou,
bárs sladkohlasou, bárs lícomilou,
v hrtan pustiť sa chladných vôd? -
Je Hron môj obraz môjho národa,
ale obraz ten predsa len voda,
a duch je slovenský národ! -
.
222
.
A ľúbosť? - Ľúbosť k deve umrela,
keď umrela moja deva:
milenka hlasom človečím pela,
Siréna tá divno spieva:
Žiale poznané za slasť neznámu
dať a skutočnosť za tôňu klamu?
To osud môj nekáže mi:
Víla! ty zostaň tam v svojom nebi -
mňa ešte zemské viažu potreby -
a vlasť moja je na zemi!
.
223
.
Keď oči tieto zatieni úmor
a zastane mi srdca buch,
od slovenských sa odoberiem hôr,
tak pozná tam ťa ducha duch;
zatiaľ navštívim i tieto trávy
každý deň a tie pamiatky slávy
slávnej krásy chcem spomínať;
budem aj v člne Hronom sa nosiť
a lós tvoj slzou útrpnou rosiť,
ale čln zas s brehom spínať.
.
224
.
A čo ten zákon vernosti mojej!
Odpustiť svetu jeho hriech,
že skazil blaho ľúbosti dvojej
a krásam tým spravil posmech? -
Nie, ty si padla v žitia biede
a pomstiť sa na žitia jede
povinnosť ma moja viaže!
Ľúbil som ľúbosť len samu v tebe,
a mráz v ľúbosti a ľúbosť v chlebe
karhať - to mi ľúbosť káže! -
.
225
.
Uvrznúť svetu, syn strachu plachý?
Víťazstvo mu bez boja dať?
Učila dieťa potupiť strachy,
učila ho slovenská mať!
Keď padnem i ja v galibách sveta,
nech si tam potom vo tmách zastretá
zvoní života hodina:
Keď som ťa preznal, tajomná Víla,
odpusť - nemôže tu ľudská sila
prezrieť rady Hospodina! -
.
226
.
Tak zbohom! - Zase šuhaj sa brodí
po brehoch Hrona rodinných;
sviatočné slnce slávne vychodí
spoza mrakov, z krajov iných:
Na veniec hľadí mládenec tichý,
akoby liečne kvetov kalichy
prezeral ranám k obleve;
a zas sa očma nesie k oblakom,
akoby bôľno mladým tým zrakom
bolo hniť v zemskosti pleve! - -
.
227
.
Čertovou svadbou dažde sa lejú,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celých hromy sa sejú
a seje ich zázračný mrak;
jedle práskajú, trieskajú duby,
a krížom-krážom svetlá záhuby
zahanbujú mesiaca tvár,
blysk za blyskom si ruky podáva,
zdá sa ti, svetom že celým pláva
vlniaci sa blkom požiar.
.
228
.
Navrchu hory skala široká,
tristocentová skalina,
okolo tejto priepasť hlboká
a hustá, tmavá jedlina:
a z tej jedliny roj sa vyvalí
na okrúhlinu tľapkavej skaly
zázračno-spanilých dievok
a letkom vlajú kol a dokola
a spevom hromová Hoľa
a ku spevu oblohy tok.
.
229
.
A vlasy ich sú letiace vlákna,
vlákna zlaté na slobode,
a ich odevy z tenkého plátna,
bieleného v hronskom brode;
z očí im strieľa duša ohnivá
a každým hnutím búrlivo kýva
rozdráždená, zúfalá slasť:
Či blaženosť to, či muky pekla?
Aká tie duše vášeň rozvliekla?
Čo je lós ich, kde je ich vlasť? -
.
230
.
Ale v divom sa zhone len krútia
na hladine skalnej Víly,
ich hlasy horou tmavou sa rútia,
skadiaľ tie sa vyrútili:
Chvojky lipové v rukách lietajú,
tou belosťou šiat sa prepletajú
a zlatom tých dlhých vlasov;
a v divom skoku Víly sa krútia
a s hrmením sa oblohy mútia
hlaholy tie vílnych hlasov.
.
231
.
A tá tma hory - ten huk víchrice -
to zvonenie ťažkých hromov -
ten bledý pohľad hviezdy cárice -
ten spev dievok - ten šum stromov -
tá podnebeská Hole výšava -
tých ohňov nebies strašlivá sláva -
výskot, čo ples devíc zrodil -
tie valy postáv nocoblúdivých -
hra vlasov zlatých - let sukieň sivých -
hoj, v jednote aký to div!
.
232
.
Ale od dolín Hrona skalného
hor' tiahne devíc inší chór,
náhlia na krídlach skoku valného
a zázračný ich je pozor;
šat ich fenická farbí purpura
a vlasy zlaté roznáša búra
kol hrdla, pliec, stranou líca:
a v ich prostriedku diadém zlatý,
stozáhybové s povlakom šaty:
to Dobroslava králica.
.
233
.
Už sú na hore Čertovej svadbe.
Či satanskú svadbu slávia?
Či tí anjeli sú v dákej kliatbe,
ako ľudia o nich vravia? -
Ony sa ľúbia, hladia, vítajú,
do spoločného tanca sa dajú,
a spev jeden v nich sa dvojí:
a hromy stíchnu, vetry zamĺknu,
len blesky nebies tu i tu zbĺknu
a spev v kole devíc stojí:
.
234
.
V ľahký skok, voľné družice,
v nás zeme bôľ večne čuší!
V let voľný, Tatier orlice,
kŕdeľ večne mladých duší!
Krásny je kvet, krásna zora,
krásny špľachot bystrej vody,
krásna je zelená hora,
krásny let šumnej slobody:
a v krásach tých krásu spieva
svetu napriek voľná deva.
.
235
.
Víly Hrona, Víly Váhu!
Deň svadby a rozlúčenia!
Pime dvojej slasti vlahu,
vzkriesenia a umučenia!
Družka s druhom podľa neba
vedie čistej svadby snemy,
ale dušiam blahým treba
rozlúčenia podľa zemi:
ľúbosti večnej vzkriesenie,
lásky časnej umučenie! -
.
236
.
Pime dvojej slasti vlahu
medzi zemou, medzi nebom,
víťazstvo čistému blahu
nad mizerným sveta chlebom!
My spájame, čo svet dvojí,
my vlažíme, čo svet suší,
my dvojíme, čo svet spojí,
my tvoríme, čo svet ruší:
sláva na Tatrách, Urpíne,
kňažnej hronských Víl, Maríne!
.
237
.
Tak spev. Ale Víl pekná králica
netancuje a nespieva,
a tvárou sa jej z líca na líca
žiaľ kýsi tajný prelieva:
Sedí na skale v jedľovej tôni,
korunné čelo ku ňadrám kloní,
ku ňadrám búrno zvlneným;
zdá sa, že hrôzy stíchlej víchrici
do pŕs sa zamkli tichej devici
s citom prudko roztúženým.
.
238
Podľa nej sedí tá Dobroslava,
čo kňažná je devíc Váhu,
jej skvostná ruka, jej ruka pravá
objíma družicu drahú;
a z úst jej, v slávnom čo Velehrade
v lipových chládkov velebnom sade
sladili rty Mojmírove,
z úst tých vylieva potechy vlahu
na dušu družky, na dušu drahú,
v účastlivom, vernom slove:
.
239
.
Nemárni slzy, družica moja!
Nemuč srdce milé Bohu!
Nebúr tíšiny môjho pokoja,
netráp sestry bez osohu!
Na môj že osud spomeň si divý!
jak my s Mojmírom bývali živí,
nešťastní vždy a šťastliví:
Nitra sa triasla - my sme padali -
pravou sme rukou vraha rúbali,
ľavou srdcia objímali!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama