Báseň Marína (240-291)

6. září 2009 v 13:24 |  ANDREJ SLÁDKOVIČ - MARÍNA
240
Pohronská Víla nezdvihla oči,
Víla pohronská len mlčí;
po čele jej sa chladný mrak točí
a v duši jej prudko blčí:
Len vyššia viera ňadrá jej spína,
keď na svet padlý sa rozpomína
a keď váži deň budúci. -
Čo ti je, drahá? - tak Dobroslava,
lež odpovede inšej nedáva,
len to: "Neviem" - duch horúci.

.
241
Horkýže neviem. Známe hodiny,
kde neznámy žiaľ nás marí;
známe hodiny, kde zas cit iný
sladkostí sto pre nás varí;
známe hodiny, v ktorých nadšenie,
strach, túžba, nádej, tušenie
zahmlia život nášho žitia:
To ouvertúry vyšších dňov viery,
cez ktoré k veľkej nebies opery
hlasy božské nás uchytia. -
.
242
Obrazy samé po stenách sveta,
po srdciach ľudstva vidíme;
či to skutočnosť, či len klebeta?
Či sme hor', či to len sníme? -
Na tých obrazoch farby sa menia,
farby sú tôní ľahkých stvorenia,
tône sú deti miznutia:
No čo v obrazoch dejín sa zjaví,
lebo čo duša v obrazoch vraví,
to nezná svet zabudnutia. -
.
243
Na Sitne stojí - ha! sny a klamy! -
Nie - skutočnosť je to ducha. -
Na Sitne stojí mládenec známy
a známa jemu mladucha:
Na čelá blesky krásy primreli,
srdcia sa v pokoj svätý zavreli,
oči slzou lásky zvreli;
zo sĺz kastalské vznikly pramene,
zo srdcí kvetín rajských korene,
z čiel jasných nebies plamene.
.
244
Na Sitne milý a milá stojí
a ruka ruku si stíska,
na výšinách sú oba v pokoji,
dolinou pod nimi blýska:
a on prerečie: Slávno je, drahá,
dívať sa z výšin ľudského blaha
v biedne nízkosti pohromy. -
A ona: Ale ešte slávnejšie
spustiť sa z výšin v stavy biednejšie
a zdusiť ľudstva Sodomy! -
.
245
Kroky sa pohnú z obrovskej skaly
k nížinám chalúp machnatých.
Ale ich duše voľné lietali
velebno v nadšeniach svätých;
jak na kyj verný ruka pastiera,
tak útlosť devy sa podpiera
na silné druha rameno. -
No či skutočne, či sa mi sníva?
Milý! či horou sa neozýva
i tvoje i moje meno?
.
246
Či to len vetry severné dujú?
Či ktosi o pomoc volá?
Či sa družice moje žartujú?
Či Víly vábia dokola? -
Nie sú to vetry búrne severa,
nikoho zbojník tu neoberá,
tri ráz to znova zaznelo;
družice moje sa neprechodia,
Víly sa v chvíľach týchto nevodia,
čos' inšie byť to muselo.
.
247
A z húšte švárna mladucha kročí
s náručím láskou rozpätým,
sláva nesmrtných svieti jej z očí
a s kľúčom hrá ruka zlatým.
Pleť jej hodvábna z vábneho čela
na prsia biele vážne zletela,
pokoj na líci jej býva,
na ústach sedí jej zvest veselý,
a jej postavu driečnu šat biely
v šumiacich zhyboch pokrýva.
.
248
Marína stŕpla. A divná deva
vždy blíž a bližšie sa blíži:
Neboj sa, drahá, čo sa odieva
v toľko krás, nám neublíži. -
Zázračná k milým samým prikročí,
oboch objatím divným otočí
a v oboch srdce zahorí,
a oba v nemom dive zastali,
jakby čarovným prútom dostali,
a Drahomíra hovorí:
.
249
Na svety kosec šedivý chodí
a mŕtve životy kosí,
poľom žitia sa kostlivec brodí,
darmo ho i mladosť prosí:
čas do večnosti časy preváža,
Morena krehké životy zráža,
na vrahov chodia katovia;
čo kosa kosí, to padne, zvädne,
čo tieň objíme, to večne schladne:
toto sú moji sluhovia! -
.
250
Ja som ich pani a slúžka Boha,
k blaženým anjel blažený,
ku sláve viesť je moja úloha,
komu lós tento určený.
Kľúč zlatý zlaté otvára brány;
šťastní, prešťastní, čo jak poddaní
zákonom svätým slúžili! -
Poďte, priatelia moji, ku večnej
kráse, po ktorej v túžbe srdečnej
ľúbosti vaše túžili! -
.
251
A milenci sa pevno objali,
krem lásky nič necítili,
z očí im zmizli sitnianske skaly,
jakby ich veky schytili.
Žiadnych tu vrchov, žiadnej doliny,
žiadnych tu rokov, žiadnej hodiny,
len z veže padali tóny.
A i tie zvony v diaľkach odzneli -
uši ohluchli, ústa znemeli -
tá zmizla a - zmizli oni. -
.
252
Jaskyňa temná - skalnaté steny -
tichosť jej pani, pán pokoj;
mach mladý s dlážkou skalnou zrastený -
milý, milá! to paplón tvoj! -
Ústa sa od úst milých nelúčia -
náručie sa nepúšťa náručia -
hýbania tu žiadneho niet:
Len v tvárach blahú vidieť nádeju
a v dušiach tichých príjemne tlejú
rozpomienky na zhaslý svet. -
.
253
Ktože to tam spí? Mŕtvi, či živí? -
Ni posteľ, ani mohyla. -
Tu z bludu svitá úkaz pravdivý,
tú mŕtva láska ožila;
tu v snách smrteľných nesmrtnosť drieme,
títo už vedia, čo my nevieme,
im slnce nové vychodí;
títo v objatí lásky ustali,
zemských ľúbostí zdroj vyčerpali,
ľúbosť ich znova sa rodí. -
.
254
Zhrčala trúba! - rty sa hýbajú; -
zhrčala! - oči prezreli; -
zhrčala! - nové údy vstávajú,
keď hlasy "Vstaňte!" zazneli. -
Milenci vstali: vstalým sa javí
cherub vzkriesenia v zorách oslavy,
prst jasný vpravo ukáže:
Tam zlatá brána - za ňou blesk slávy -
priezračnosť svojej rajskej postavy
zrak milých na seba viaže.
.
255
Ústa sa pohnú; milý hovorí:
Dobrý deň, moja predrahá!
Tisíc krás nových od teba zorí
a jedna druhú premáha:
Ťahy, čo vlastnú krásu ti dali,
v celosti svojej síce zostali,
ale blesk nový dostali. -
Tak poďme, drahá, v nové životy,
v životov nových nové dobroty,
do všetkých dobrôt jednoty.
.
256
Maj sa mi dobre, ty hora zlatá,
ty pekný vrch mojej duši,
pamiatka tvoja bude mi svätá,
tú vek žiaden mi nezruší.
Koľko ráz som zrak k sebe zvýšila,
všetka sa búrka žitia stíšila,
vidiac tvojej výšiny moc;
a keď som na tvoj vrchol zastala,
o veľkostiach som malá snívala:
no, Sitno moje, dobrú noc!
.
257
Dobrú noc, Hron môj! ty druh srdečný
mládeneckých mojich citov!
Na brehoch tvojich v prsiach mi večný
kvietok ľúbosti rozkvitol:
a v behu prudkom krištáľnej vody
čítal som často slávy zárody
a mohutných duchov koľaj.
Veštec! pri tvojom som blbotaní
sedával v tajnom, čarovnom zdaní:
ale teraz - dobre sa maj! -
.
258
Zbohom! ty ľud môj, ľud môj ľúbený,
vyšších letov mojich predmet!
Zbohom, pamätaj, že máš sľúbený
duchom svetov bezmierny svet:
ja duchom tebou večne prejatým
s tebou chcem túžiť k ideám svätým
a s tebou tam i tu bývať;
syn tvoj chce žialiť tvoje žialenie
a na síl tvojich víťazné vrenie
s vrelým sa nadšením dívať!
.
259
Ešte sa, drahá, na svet obzrime,
ľúbosti našej hospodu,
ešte si na zem jeho spomnime
pri okamihu rozchodu:
Na jej sme prsiach sladko snívali,
na jej sa krásy často dívali,
v nej prvé zachľupli slasti.
Je svet ten predsa smrteľným milý,
bárs duše často v ňom zablúdili,
bárs trpkých vlasť je boľastí! -
.
260
Pamätáš, moja, tie tiché mraky?
Pamätáš dni tie ružové?
Pamätáš lúk tých jarné zázraky?
Pamätáš chládky lipové?
Pamätáš tamtie nebeské doby,
v ktorých utíchli srdca žaloby
a nebo na zem zvábili?
Pamätáš na tie duše spanilé,
ktoré mám vždycky tak boli milé
a jedno s nami cítili? -
.
261
Počuj, môj! - či to anjeli Sláve
zastaveniečko dávajú?
Či to dôstojné organy práve
nebies Hospodinu hrajú? -
Nie je to bitých strún nariekanie,
byť sa to nezdá píšťal hučanie,
nie to strún hladených spevy:
To sú tie čisté hlasy étera,
v ktoré prst večných cností zaviera
súzvukov rajských výlevy!
.
262
Láska nebeská je vetrík juha,
duše sú strunky strieborné,
rám tých strún pekná večnosti dúha,
blesky strún blesky sú zorné:
Vetrík ľúbosti duše previeva
a súzvuk citov útlych zaznieva
od vekov pólu do póla,
a pokoj neba len šum ten ruší,
keď spieva osud blažených duší
tá večná harfa Eola.
.
263
Tie pekné tône so svetlom hrajú
na poli snežnej belosti,
jak cesty krížom svet prebiehajú,
tak dúhy tieto výsosti.
Na čomže sedia? na nebi, morách,
na lícach, lúkach, na hradoch, horách?
To vlastnosť zeme mizernej! -
Nebeské farby duší obleky. -
Ale, druh môj! svet tento ďaleký
farby sa nezdá mať čiernej? -
.
264
Družka! tu ľúbosť svieti nevinná,
tu je nádeja zelená,
svetlá sa nebom jasnosť pohýna,
tu láska vládne červená,
tu zlatý oheň v obetiach horí,
tu i fialka kvitne pokory,
i ruža citu útleho:
ale noci tu nemáš hrobovej,
tu duše driemu v tôni ružovej,
v speve vetríka šumného. -
.
265
Vy, v dolách stínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom Boha!
.
266
Boh náš je láska, a láska jeho
v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu,
v ničom si dušu nezastav mladú,
až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu,
či z hlbín vzlietneš a či z Uralu,
k nebu sa predsa vyšinieš!
.
267
Tys' mňa, anjel môj, cítiť učila
a v bránach žitia objala,
myšlienku z citov si mi rozvila,
z chlapectva mužnosť vyzvala:
Žili sme spolu pre vyššie žitie,
spolu cez zemských dní vlnobitie
v prístav tento sme pribyli;
by sme tu ambru jednu dýchali,
jeden med z jednej čaše píjali
a dvaja jedno ľúbili.
.
268
Počulas', drahá, od múdrych sveta:
či v dvoch môž' jedna byť láska?
Dvojjednota im je len klebeta
a trojjednota otázka;
tys' im to skutkom už dokázala:
seba mne s' dala a mňa si vzala,
oboje láska spojila.
Múdrosť to dala ľudskej potrebe,
by tá jednota človeka v sebe
druhého ľúbiť učila.
.
269
Keby to krásne duší zmierenie
srdcia naše neviazalo,
spadli by putá naše milené,
to slobodu by nám vzalo:
Dvojnosť je milé ľúbosti puto,
v slobodu mení porobu túto
dvojjednoty podivný stroj. -
A keby to nie, mládenec milý!
akože by sme tento cítili
nesmrteľných duší pokoj? -
.
270
Ach, v ľudských prsiach cnosti sa boja
ťažkých žiadosti reťazí:
tu neskalený cit má pokoja,
tu svätosť večne víťazí,
tu bezočivé umĺkli zlosti,
tu sa na prsiach čistej ľúbosti
každá moc tajná zlomila:
Ja sa ti neviem ináče koriť,
nemôžem inšie cítiť, hovoriť,
len: krásna, moja a milá! -
.
271
Čo voláte, vy, zemské ohlasy,
že v nebi niekto prstenky?
Alabastrových prstov okrasy,
zálohy vernej milenky? -
Oj, vy sudcovia slabí, škrekľaví!
Vidno, že bleskov nadzemskej slávy
v myšlienkach vašich nestáva!
Načo anjelským prstom okrasy?
Načo tam záloh, kde po vše časy
vernosť sa vernosti dáva?!
.
272
Že v raji večnom nemá poľúbkov
ľúbosť studená, nepravá?
Nezávidí vám cukry holúbkov
nadzemskej ľúbosti sláva:
Bozk je na zemi - to mu dať sluší -
časom rozkošný závdavok duší,
časom úst zvyklé potkanie:
Nebeská láska - no, či nie, drahá?
zaviera všetky studnice blaha
v jedno a večné bozkanie!
.
273
Šťastní ste tamdoľ, ktorí túžite
vidinou krásnou nadšení!
Nežiadam, aby v slávy úsvite
cit pekný ten bol zrušený.
Duch veľký v svojich túžbach svojhlavý
útokom ženie na brány slávy,
až kým ich šťastne otvorí:
Ale blažený, kto jak my, drahá,
keď svet bolestí už popremáha,
v pôžitkov raji si dvorí.
.
274
Pamätáš, krásna, tie okamženia,
ktoré nám z neba padali,
keď sme sa ešte v krajoch túženia
na zadusenie objali?
Nuž tam v premenných dolinách zemi,
kde rozlúčenie - tam sú objemy
na sladké slasti bohaté:
Láska nebeská, tá neobjíma,
lebo od srdca srdce prijíma
len jedno večné objatie. -
.
275
A dušu moju slávne unáša
nadšenie nebeských citov;
svety! čo mi je mrákota vaša,
keď deň v prsiach mojich skvitol? -
Večnosť mi svoju strhla oponu,
duch ku vlastnému vzlietol zákonu
orličím letom slobody:
Vyviedla ľúbosť podstatu moju
cez búre sveta až ku pokoju,
k Bohu cez modly prírody! -
.
276
A nebom celým prorocký zvoní
v žalmoch zbožných Cherubov hlas,
že i ostatné mraky odroní
z duchov ľudských všemožný čas.
A nebom celým cez všetky veky,
ako vĺn zlatých kypiace rieky,
blesk čarovnej slávy vlaje:
a vôkol dôstojného prestola
v chóroch zbožnencov blaženosť volá:
Halelujah! Boh láska je! -
.
277
Neplačte, perly sĺz nízkej zemi,
že svet ten váš lásky nemá;
tu drží za vás výhlasné snemy
láska tá, čo tam je nemá:
a v snemy tieto vždy prístup majú
tie krásne duše, čo v svete lkajú. -
Svet ten je posteľ bolestí! -
Tak teda plačte, veď sem lietajú
slzy, čo z očú lásky padajú
ku prameňom večných slastí!
.
278
Marína moja, ľúbosť sa naša
v chalupách zeme zrodila,
dcéra poklady matky vynáša,
ktorá jej útlosť vodila:
Ľúbosť sa naša pozdvihla k nebu
a tej jednoty blahú velebu
na nás samých sme videli:
Ach, nevďačná to ľúbosť by bola,
keby sme z toho blaženstva póla
na biedy matky hľadeli!
.
279
Priatelia slávy, dajte nám krídla!
v doliny zemské zletíme
a tie smrteľných biednikov bydlá
v chrámy lásky posvätíme:
Ľúbosť nás naša tam naspak volá,
jej sláva táto zdá sa len škola,
zdeliť sa jej je úloha;
suchá je rosa, ktorá nevlaží,
blaženosť, ktorá druhých nevlaží,
to blaženosť je úbohá!
.
280
Čo sa to v prsiach našich ozýva?
Veď večne my sme blažení!
Čo nás do krajov nízkych vyzýva?
Veď rozdiel náš je zmožený! -
Oj, drahá! láska zjaviť sa žiada:
ja rád mám teba, ty mňa máš rada,
svet ale lós náš necíti;
tvár svetolásky, všeobecnosti
dobyme úzkej našej ľúbosti,
to prsia naše nasýti!
.
281
Oltáre si tam duch náš vystaví,
oltáre lásky nezvratné,
z radostí svojich obete spraví,
z túžob modlitby posvätné! -
Boh náš! až pokiaľ iskra ľúbosti
nezblčí v plameň ľudstva šírosti,
tam kľačať v prosbách budeme.
Potom, keď v ohni tom zemskosť zhorí
a svet sa v jeden chrám Tvoj pretvorí,
Boh náš! pred trón Tvoj prídeme!
.
282
Objím ma, objím zas, duša moja!
Vyhnite z cesty, planéty!
Ľúbosť do boja volá, do boja
v pole za sväté predmety! -
Hnevy ľúbosti a ľúbosť hnevov!
Cnosti, majte sa do sladkých spevov!
Hromov sa traste, odpory! -
Vy krásy, čo sa v časoch nemenia,
buďteže túžbam nášho nadšenia
obromohutné podpory!
.
283
Vitaj nám, Sitno! Tatry, vitajte!
Ty Váh prudký, ty silný Hron!
Ruky nám, duše drahé, podajte!
Svet náš, svet váš zas je jedon!
Vitaj, Ladoga, vlnenie Sávy,
vitajte, brehy Visly, Otavy,
vy Obrohory, vitajte!
I vy, rovníka pusté osady,
i vy, dvoch pólov gigantské ľady,
vítania ohlasy dajte! -
.
284
Otčina moja! čože ty spievaš?
Faustov divých pekelný svet?
Či achillovské hnevy rozsievaš?
Korzikána pokonný let?
Či Don Quijotov veterné hrady?
Či Uránie a Mesiády?
Či prózu v báseň obliekaš? -
Oj, necháš ty to bardom šedivým! -
S nádejou blahou, s túžením živým
v blažených žiaľoch nariekaš!
.
285
Ktože by u nás písal satiry?
Kto by u nás prózu sníval?
Kto by tu spieval krvavé chýry?
Kto by modly staré vzýval? -
U nás sa ľúbi! tu šuhaj švárnu,
tu syn povďačný matku obstarnú,
tu zemko zemka bozkáva,
tu krása kráse ruky podáva,
tu sláva sláve dáva úlohu,
tu božstvo teší sa v Bohu!
.
286
Čo na smetiskách Tatier umiera,
to pieseň tvoja ukryje? -
S mŕtvymi mŕtvy nech sa oberá,
to ľúbi život, čo žije.
Pre podlosť ľudskú, pre nízku biedu,
pre zmije plné kliatby a jedu,
pre hnilých rabov, mamľasov,
pre podrobnosti zemskej potreby,
v horiacej duše vysokom nebi
súzvučných nenájdeš hlasov! -
.
287
Nechcem ja, aby vlasť moja milá
v Olymp sa kýsi zmenila,
ni aby dcéra ľudská, spanilá
obraz svoj zemský stratila!
Nemožno ľúbiť svet magnetikov,
nemožno vzývať námesačníkov,
na zázrak strašno sa dívať:
Vysoké biedy túžob pozemských,
velebné chyby citov panenských
možno aj ľúbiť, aj vzývať! -
.
288
Marína moja, dumnej nemoty,
šumných piesní mojich predmet!
Čo bych tri večné spieval životy,
piesni mojej skončenia niet!
Ako keď vetrík v škárach Devína
v šume slabučkom deje spomína,
tak spev môj svetom previeva:
No mne nemožno bolo nespievať;
ale či mám sa krásam posmievať?
Umĺkni, hlas! - Ona spieva!
.
289
Ona spieva! To spev svetu nemý,
hlas volajúci v Sahare;
a mne tak hasne, oj! tak hasne mi,
ako obeť na oltáre:
Ba ako víchor duchom mi letí,
prebieha všetky života svety
a všetky moje rozumy,
a v nich sa točí ako vír rieky,
šumí dokola, až - až naveky,
na dne duše mi odšumí.
.
290
Lebo ta letia obrazy divné
nad večnosťami podstaty,
a moci sveta bujné, záživné
sú vlastných si detí kati;
a žitia toho chladné vanutia
prežiť velebné krásy nás nútia
a raj citov nesú nazmar:
Nuž teda! - keď to poroba žiada,
nech dušou celou blesk sa rozkladá,
ako Moskvy svätej požiar! -
.
291
Marína moja! teda tak sme my
ako tie božie plamene,
ako tie kvety v chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsa svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama