Amor fati 27.

19. září 2009 v 12:46 |  Amor fati
Kapitola 27 - Príbehy nekončia

Pohľad Willa
Keď som už bol oblečený, zaklopal som jej na izbu.
"Ďalej," pozývala ma dnu.
Bola už oblečená, no nemala na sebe to, čo by som chcel.
"Rád by som s tebou išiel do mesta na obed. Pozývam ťa." Jej tvár sa rozžiarila a ja som mohol s úsmevom usúdiť, že som ju potešil, súdiac pohla veľmi rýchleho zatvorenia dverí.
Len som sa zasmial a zbehol som dole aby som našiel kľúče od auta.

Tie boli položené na stole, ako vždy. Pod nimi tradičný lístok o tom, že keď ho budem chcieť využiť, nech si dávam pozor. Schmatol som kľúče a postavil sa pod schody presne vo chvíli, keď Alliss zabuchla dvere svojej izby.
Párkrát som si vyhodil zväzok do vzduchu, no len čo som kútikom oka zachytil pohyb, upútalo to moju pozornosť. Bola úchvatná.

Pohľad Lis
Hodila som na seba teplé tepláky a prvé tričko s dlhým rukávom, ktoré som našla. Snažila som sa touto činnosťou stráviť čo najmenej času, chcela som byť opäť s ním. Vyšla som zo šatníka a pozrela som sa na seba do zrkadla. Stále som bola bledá do tváre, moje pery boli stále trochu fialové. Vyzerala som choro a aj sa tak cítila. Nejaká neviditeľná sila akoby mi zmenšovala hrudník a to dosť bolestivo. To nevyzerá dobre- preletelo mi varovne hlavou.
Vzala som si mikinu, ktorá bola k tým teplákom a takmer som vybehla von z izby, pretože sa ozvalo klopanie.

Bola som skutočne prekvapená, no zároveň šťastná, že ma niekam pozval. Rýchlo som letela späť k mojej nemalej zbierke oblečenie a pohľadom som hľadala šaty, ktoré boli zimné a presne na túto príležitosť. Boli tmavomodré, síce s hlbokým výstrihom a na ramienka, ale mala som k nim aj teplý kabát. Rýchlo som sa prezliekla, dala si šperk od Willa, ktorý mi mimochodom k tým šatom perfektne ladil (šaty boli tmavomodré s bledomodrým lemom rovnakej farby ako náhrdelník).
Rýchlo som si prečesala vlasy a odmietla sa namaľovať.
Will ma čakal v predsieni pod schodmi a spôsobilo mi podával ruku.
Zamierili sme k jednému z troch áut. Will mi galantne podržal dvere, kým som nastupovala a sám si sadol za volant.
"Pripútajte sa prosím," napodobnil hlas jedného s našich profesorov.
Spoločne sme sa zasmiali, no jeho žiadosť som poslúchla.
Pomali sme sa rozbiehali a dom sa nám vzďaľoval.
"Kam ideme?" pýtala som sa ho už niekoľký raz. Vedela som, že do reštaurácie, ale nevedela som do ktorej a kam presne. A ja som to skutočne vedieť chcela.
Vždy sa len zasmial, no tentokrát ma aj chytil za ruku.

"Už čoskoro," odpovedal s úsmevom, ktorý bol okúzľujúci a možno až priveľmi nákazlivý, pretože zrazu sa ozval zvláštny ničivý zvuk a ja som cítila ako strácam vedomie.


Pohľad Willa
Nasadli sme do auta a pomali sa rozbehli. Mal so to už premyslené, celý náš večer, pre ktorý som vybral najlepšiu reštauráciu, aká sa v okolí nachádzala.
Nechcel som jej to povedať, pretože by protestovala. Bola tá reštaurácia drahá, ale sme bohatý a na čo sú nám takmer nevyčerpateľné účty, ak tie peniaze nevyužijeme?

Blížili sme sa na prvú križovatku. Takže už len dve a budeme na mieste.
"Už čoskoro," smial som sa jej nedočkavosti a usmial som sa na ňu, a hoci som sa na ňu len letmo pozrel, nestihol som sa vyhnúť autu, ktoré išlo zaručene na červenú. Narazilo do nášho auta, netrúfam si však odhadnúť, kde presne, príliš rýchlo prišiel ďalší náraz a moje vedomie odchádzalo zároveň s ním.


Pohľad Lis
Pohlcovala ma temnota, moje vedomie sa začalo sústrediť len na mňa a na čoraz väčšiu temnotu. nevedela som posúdiť, či prichádza rýchlo či pomali. Prestala som cítiť svoje telo, ostali mi len myšlienky a spomienky, ktoré sa mi v hlave neprestajne miešali až prestali dávať zmysel aj mne samotnej.
A zrazu sa to všetko zastavilo a ja som sa mohla rozhliadnuť okolo seba. Nebolo veľmi kam pozerať. V pravo som videla celý svoj život a v ľavo niečo iné, nadprirodzené a ja som sa nevedela rozhodnúť.
Niekde na okraji vedomia som zacítila Willa. Kam teraz?


Pohľad Willa
Padal som stále hlbšie. Nevedel som, kedy dopadnem ani kam padám. Čím viac hustla tma okolo mňa, tým menej som bol schopný vnímať svoje telo. Spomienky a myšlienky sa zrazu zdali jasnejšie ako kedykoľvek predtým, mohol som ich vidieť. Avšak prelínali sa a príliš rýchlo menili a po chvíli som ich nebol schopný vnímať.
Zrazu som nepadal, ale stál na nejakej križovatke. Mohol som sa vydať vpravo aj vľavo. Akoby mi niekto dával na výber, či sa mám rozhodnúť pre smrť alebo pre život.
Jedine otázku som dokázal vnímať. Takže kam? Hovoril som si.
Ako blesk ma osvietila myšlienka na Alliss. Smrť som teda vylúčil, no ak zomrela aj ona, žiť nechcem ani ja. Ostal som teda stáť na odolával som volaniu oboch smerov.
Z ničoho nič som zacítil jej prítomnosť, akoby stála vedľa mňa. Niečo vo mne vravelo, že je na tom rovnako ako ja.


Pohľad Lis
Začula som akúsi lákavú melódiu. Volala ma k sebe. Lenže ja predsa nemôžem zomrieť, vravela som si. Bola som si istá tým, že Will je tu so mnou, pretože som sa na tomto mieste cítila tak zvláštne dobre. Len pri ňom som mala taký pocit bezpečia, aký som cítila teraz.
Rozhodla som sa.
Nikam nepôjdem, počkám tu, kde som. Neviem, na čo som chcela čakať, no v momente môjho rozhodnutia som zacítila súhlas. A to niečo na seba nenechalo dlho čakať. Vracalo sa mi telo cítila som akýsi chlad. Áno, precitla som. Vonku bolo skutočne mrazivo.
Nebola mi však zima a hoci som cítila svoje telo, nemohla som ho ovládať.
Jediné, na čo som dokázala myslieť bola Willova ruka, ktorá stále držala tu moju. Potom sa to začalo, nám obom.


Pohľad Willa
Ostať stáť na pár okamžikov nebolo ľahké, no hneď potom sa mi začalo vracať telo a volanie prestalo. Cítil som chlad okolia a moje telo, ako mu neodoláva. Moja ruka stále držala Alliss a uvedomil som si, že práve preto som ju stále podvedome cítil.
Miesto, ktorým boli naše telá prepojené akoby nás prepojilo. Vedel som, že prežíva to, čo ja.
Okolie sa mi prestávalo zdať také chladné. Vedel som však, že to je mnou, chladne moje telo. Čoskoro sa dostane na rovnakú teplotu, ako má okolie.
Skôr, než sa tak stalo som zacítil podivný tlak v ústach. Ten som identifikovať nevedel. Ani som si netrúfal hádať.


Pohľad Lis
Moje telo strácalo teplotu, akoby sa chcelo prispôsobiť vonkajšej teplote. Will určite cíti to isté, tým som si bola ako jediným istá. Avšak vedela som ešte niečo, neumierame.
Moja telesná teplota sa takmer rovnala tej vonkajšej, keď som zacítila tlak mojich očných zubov. Na moje prekvapenie, rástli. Celým telom mi prebehlo čosi teplé, akoby to bolo v mojich kostiach a pulzovalo to v nich.
Len čo tú zvláštnu vec moje telo vstrebalo, prišlo niečo ďalšie a zdalo sa mi, že to zbavuje moje telo chlpov a posilňuje to moje vlasy.
Stále som cítila Willov dotyk a mohla som si spokojne vydýchnuť, aj on žije.


Pohľad Willa
V mojimi kosťami začala prúdiť akási tekutina, ktorá ich začala spevňovať a zdalo sa mi, že sa stávajú takmer nezničiteľnými. Tekutina čoskoro prešla mojím telom a prišla ďalšia vec, tá mi však blúdila po povrchu tela, spevňovala mi pokožku, ale nie len mne. Aj Lis. Bola na tom rovnako ako ja. Som veľmi zvedaví, ako sa to skončí. Sen to rozhodne nie je. Je to skutočnosť, zvláštna, ale nie práve nepríjemná a som rád, že už teraz viem, čo s nami tieto zmeny robia. Stávame sa upírmi.
Lenže moju príjemnú premenu pokazí akási bolesť, ktorá v rovnakom čase zasiahne aj Lis.


Pohľad Lis
Mení sa nám život, to bola moja myšlienka a bola som si istá jej pravdou. Som zvedavá, ako bude vyzerať náš nový život. A čo naši rodičia?
Celkom príjemne prebiehajúcu premenu naručila nepríjemná bolesť na ľavej strane krku. Vedela som, že sa niečo deje a nepatrí to k našej už začatej premene.
Po chvíli bolesť utíchla, no nahradila ju ďalšia na opačnej strane krku, bola som zmätená rovnako ako Will. Čo sa to deje?
Opäť som pocítila to isté, čo som už raz zažila: chladnutie tela, tlak zubou, tie zvláštne intenzívne prúdy prúdiace mojím telom.
Všetko však rýchlo prešlo a upadla som to bezvedomia v ktorom mal jediné miesto Will, pretože nasledujúce chvíle budú len upevňovať naše spojenie.


Pohľad Willa
Všetko sa v rýchlosti stalo ešte raz, všetky znaky, ktoré z nás robili upírov, mnou prebehli opäť.
Bolesť trvala len chvíľu, pretože ten cudzí zásah sme vôbec nepotrebovali. Jediné, čomu pomohol, bolo upevneniu nášho prepojenia. Znova ma obklopila tma a v nej som cítil, ako ja i Lis sme stále viac a viac k sebe viazaný.
A už budeme môcť byť spolu navždy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorý film máte najradšej?

Underworld 10.8% (13)
Van Helsing 13.3% (16)
Twilight 14.2% (17)
Interwiev with a Vampire 8.3% (10)
iný fantasy 5.8% (7)
nemám rád fantasy filmy 10% (12)
Harry Potter 7.5% (9)
Eragon 3.3% (4)
Pán Prsteňov 10% (12)
Zlatý Kompas 8.3% (10)
Krev jako čokoláda 8.3% (10)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama