Kapitola 8. - Bob?

18. října 2009 v 17:03 |  Čarovná krajina
Kapitola 8. Bob?

Zobudiť sa vedľa milovaného človeka, robí ráno ešte krásnejším. Ležala som mu v náručí a odmietla sa pohnúť.
Chvíľu som sledovala jeho prekrásnu pokojnú tvár, no potom som si hlavu položila na jeho hruď a myšlienkami sa vrátila k dnešnej noci.
Jeho ruka sa zdvihla a pohladila ma po vlasoch. Nepohla som sa, hoci som už bola hore. Opatrne ma posunul tak, aby mi videl do tváre a pobozkal ma na nos, na spánok a potom znovu na špičku nosa.
Usmiala som sa a pritiahla si jeho hlavu k sebe.

Počula som jeho tlmený smiech, ktorý však zmizol spolu s dotykom našich pier. Cítila som jeho ruky, ako sa dotýkajú môjho tela a nemohla som sa toho pocitu nabažiť. Opäť som ho chcela, on to zacítil tiež. Rýchlo som vyskočila z postele a schmatla deku, ktorou som sa zakryla.
"V noci si sa nehanbila," pripomenul mi. To je pravda a nerobila som to ani teraz, lenže by ma potom priveľmi lákal a ... ďakovala som bohu, že už som dosť stará na to, aby mi mohla matka vynadať. Určite ma bola v noci skontrolovať, sakra.
Rýchlo som na seba hádzala čisté veci a upratovala tie, ktoré boli rozhádzané po izbe.
Keď som sa na Boba pozrela, bol úž oblečený. Prišiel ku mne, objal ma a vtisol mi letmý bozk.
"Ďakujem, za včerajšok."
"Ja ďakujem. A nebol si to náhodou ty, kto to nechcel?" zaujímala som sa, najprv vyzeral tak a potom presne opačne.
"Nechcel som, aby to bolo bez lásky," šeptal mi blízko tváre.
"A ako vieš, že ja ťa milujem?" pýtala som sa ho, no vlastne som ho jen škádlila.
"Dúfam v to," povedal neisto.
Zahľadela som sa mu do očí a dúfala, že to odhodí všetky jeho pochybnosti stranou.
"Milujem ťa, " vyslovili sme unisono a hneď sme sa aj museli zasmiať.

"Na raňajky!" zavelila som a vybehla z izby. Mama už bola v práci, niekedy sa mi pošťastí.
Začala som chytať chlieb a dalo som na neho nejakú tu oblohu. Hneď mi s tým Bob pomohol.
Sadli sme si ku stolu a rýchlo sa najedli.
"Pôjdeme najskôr k tebe, aby si sa prezliekol a prehodil si učebnice."
"Dobre," usmial sa na mňa a hneď, ako som dojedla mi odniesol tanier do umývadla. Bob potom vybehol hore a vracal sa s oboma taškami do školy.
"Ja ju ponesiem," povedal nekompromisne.

Rýchlo sme išli k nemu domov. Behom desiatich minút sa prezliekol a stihol si aj vymeniť učebnice. Potom sme sa ponáhľali do školy.
V škole sme boli skoro. Vlastne, bolo 10 minút do zvonenia, ale na mňa to bolo skoro.
Zamierili sme do triedy a sadli si do jedinej voľnej lavice. Pár miest pred nami sedel Josh a zúrivo sledoval naše objatie. Nemohla som si pomôcť, musela som sa pod jeho pohľadom prikrčiť a pre nájdenie ochrany som sa ešte viac pritisla k Bobovi.
Hodina sa mi zdala príšerne dlhá, nemohla som sa ani pohnúť bez toho, aby si to Josh nevšimol. Na druhej strane som nechcela prestávku, pretože som si vedela príliš živo predstaviť Joshovu žiarlivostnú scénu.
S trhnutím som sa vystrela na stoličke, pretože ma vrátil do reality zvonček ohlasujúci koniec hodiny.
Čo najpomalšie som si balila veci do tašky, aby bol Josh nútený ísť na ďalšiu hodiny. Lenže potom ma napadlo, že on nie je zodpovedný a ani zvonček ho nedonúti odísť, preto som radšej pridala a čo najrýchlejšie vybehla z učebne. Bob ma dobehol, chytil ma za ruku a obdaroval ma zmäteným pohľadom.
"Ak nás Josh zastihne samých," šeptala som, pretože som strachom stratila hlas.
Bob ma chytil okolo ramien a pritúlil si ma k sebe zatiaľ čo sme sa presúvali do ďalšej učebne. Vyhli sme sa mu! - spokojne som si vydýchla keď sme už sedeli v našej ďalšej učebni. Spokojne som sa oprela o Boba chrbtom. On ma stále držal okolo pliec. Na chvíľu ma pustil, aby si ma posadil na kolená a potom si ma opäť pritiahol k sebe. Zaklonila som hlavu a oprela si ju a jeho plece.
Keby som si dokázala odmyslieť všetkých tých ľudí a stres, ktorý mi spôsobuje Josh, bol by to pre mňa obrázok pohody.

Bob ma hladil po líci a obdarúval ma drobnými bozkami do vlasov. Usmiala som sa na neho a pohladila som mu ruku. Zavrela som si oči a užívala si jeho prítomnosť.

"Tak konečne sú spolu, Bob ju mal tak dlho rád a veľmi ho ničilo, keď sa musel pozerať, ako sa na každom kroku doslova olizuje s Joshom."
"Vyzerajú teraz šťastne prajem im to," počula som za sebou dva dievčenské hlasy. Veľmi ma zamrzelo, že som bola taká slepá.
Zahniezdila som sa v jeho náručí a viac sa k nemu pritisla. Nebolo mi však dopriate byť v takejto príjemnej polohe dlhšie, začala totiž hodina, ktorá sa nekonečne vliekla.

Po škole som sa vydala domov, nemala som chuť ísť sa pozerať na jeho tréning, akosi som nevedela predýchať, že som mu tak dlho ubližovala. A tiež som si dosť vyčítala, že som bola taká slepá, voči nemu, aj voči Joshovi.
Zvalila som sa sedačku v obývačke a zavrela som oči, potrebovala som kľud.

"Elena, počuješ, otvor už, prosím ťa!" počula som odo dverí zúfalí hlas sprevádzaný búchaním na dvere. Až oneskorene mi došlo, že som musela zaspať.
Rýchlo som sa postavila, no divne sa mi zatočila hlava a musela som sa opäť posadiť.
Do kelu aj s tým tlakom - nadávala som.

Len, čo som opäť videla, som sa postavila a rýchlik krokom došla ku dverám. Bez váhania som ich otvorila, vedela som, že tam je on. Jeho hlas by som si zmýliť nedokázala.

Rýchlo vošiel dnu a objal ma.
"Bál som sa o teba. Hneváš sa na mňa? Urobil som niečo?" šepkal my do vlasom a ja som sa prekvapene odtiahla.
"Čo by si mal urobiť, nič sa predsa nestalo."
"Pol hodinu som sa ti snažil dovolať a teraz som 5 minút udieral do dverí," objasňoval mi.

Odtiahla som sa a rýchlim krokom som zamierila k svojej taške s mobilom. Vytiahla som ho a zapozerala sa na display, ktorý hlásal: 43 zameškaných hovorov.
Prekvapene som sa pozrela na Boba, ktorý trochu zahanbene sklonil tvár k zemi.
"Zaspala som a nezapla si zvuk," hovorila som mu a z podrepu som si sadla na zem.
Bál sa o mňa, bože, ja som taká sprostá.

Prišiel ku mne a sadol si na zem kúsok odo mňa.
"Takže všetko v poriadku?" spýtal sa ma neisto.
Zasmiala som sa a presunula sa na jeho kolená. Položila som si hlavu na jeho plece a pobozkala ho na krk. Ešte som mu obmotala ruky okolo tela a potom mu odpovedala.
"Všetko v poriadku, ale chcem sa ti ospravedlniť. Nielen za dnešok, ale aj za to, ako som sa správala."

"Počula si o čom sa bavili Gréta a Milena na druhej hodine," nebola to otázka, skôr smutné konštatovanie.
"Netráp sa pre to. Ja sa na teba nehnevám."
"To nevadí, ja sa na seba hnevám, je mi z toho dosť zle."
Pobozkal ma a potom ma chytil pevnejšie. Oboch nás preniesol na sedačku.
Zavrela som si oči a snažila sa vstrebať ten úžasný pocit, ktorý vo mne vyvolávala jeho prítomnosť.

Po chvíli som omylom zívla.
"Si unavená? Tak si bež ľahnúť, pôjdem domov."
"Nie, ešte nechoď, prosím," prosila som ho. Zasmial sa môjmu výrazu, keď som otočila ku nemu hlavu, a polozil nás na sedačku. Ležala som chrbtom k nemu tam my omotal ruky okolo pása a hlavu si zaboril do mojich vlasov.

Cítila som, ako mi od nôh začína byť zima. Nahmatala som nad sebou deku a oboch nás prikryla.
"Mňa nemusíš, mne je teplo," ozval sa Bob. Odtiahla som sa teda a zabalila som len seba. To sa mu zjavne nepáčilo, tak si vyzliekol tričko a vrátila sa ku mne. Jednu ruku vytiahol spod deky a objal ma. Nemohla som inak, len sa otočiť k nemu a sledovať jeho prekrásnu vypracovanú hruď.

"Spi!" prikázal mi a ja som poslúchla. Zaborila som mu tvár do hrude a začala sa prepadať do sveta snov. Cítila som jeho jemný dotyk na mojom chrbte a jeho pery dotýkajúce sa môjho čela. Už som takmer spala, keď sa ozval hlas mojej mamy.
"Ako si to predstavuješ? Vyspať sa s mojou dcérou! Dúfam, že teraz len tak neodídeš!"
"Ehm.. ja, my sme teraz nič..."
"Ja viem, že teraz nie!"
"Tak.. samozrejme že neodídem..." Bob koktal, musela to byť zlá situácia. Chcela som mu pomôcť, ale nejako som prehrávala boj so svojimi viečkami.
"Čo si myslíš, že teraz robíš?" moja mama narážala na niečo, čomu som ja ani Bob očividne nechápali. Niežeby som sa nejako zapájala do debaty, ale súdiac podľa jeho koktavých odpovedí, nevedel, na čo naráža.
Únava a začala premáhať a tak som nasledujúcu časť rozhovoru nedokázala vnímať viac, ako stúpajúci a klesajúci zvuk. Jeden plný rozhorčenia, a druhý, pre mňa prekrásny, ktorý sa snažil mierniť ten prvý.

Po chvíli začala únava opäť odchádzať do úzadia a ja som sa s menšími problémami začala stavať.
"Spi, láska, to je v poriadku," upokojoval ma Bob.
"Nič nie je v poriadku!" zvreskla mama a potom začala zhlboka dýchať, aby sa ukľudnila.

"Mami, prosím ťa, čo sa deje?" spýtala som sa čo najpokojnejším hlasom.
"Ty sa ma ešte pýtaj! Donútil ťa?"

Zmätene som pozerala raz na mamu a raz na Boba.
Bob môj pohľad dešifroval a pošeptal mi: "To kôli tomu včerajšku."
Len som si povzdychla a mama to zrejme opäť zle pochopila.
"Róbert, okamžite vypadni z tohto domu. A opováž sa ešte raz priblížiť k mojej dcére!"

"Mami, prosím ťa, to je v poriadku. Jasne, že ma nikto k ničomu nenútil. Nehnevaj sa, ale som už dospelá..."
"A čo si ja mám teraz o tebe myslieť? Že lezieš do postele s každým, kto ťa o to požiada?"

Vyskočila som na nohy a snažila som sa nechať pri tele ruku, ktorou som v mysli mojej matke vrazila.
"To je najväčšia hlúposť, akú si dnes povedala. To nie je pravda. Josh je akurát tak klamár, zbabelec a chvastúň. Nič som s ním nemala!"
Vrieskala som na plné ústa. Bobove ruky sa mi ovinuli okolo pása a jeho dych ma pošteklil na uchu.
"Kľud, nemá zmysel kričať. Len pokojne." Jasne, tie jeho reči o riešení nepríjemných situácii v pokoji.
Zhlboka som sa nadýchla a potom vydýchla. Už sa mi vrátila chladná hlava.

"Nie...?" mama vyzerala spokojne a zároveň zmetene.
"Ale on vravel svojim kamarátom..." nechala vetu tak a potriasla si hlavou na znamenie nesúhlasu.
"Fajn, potom sa ti ospravedlňujem, ale aj tak by si už mal ísť, Róbert, tvoja mama ťa isto čaká," mama vravela pokojne, za čo som bola veľmi vďačná.

Bob sa obliekol a ja som s nim šla až ku dverám.
"Pôjdem s tebou," vyhŕkla som nečakane. "Nepustím ťa teraz v noci samého!"
"Ale no tak, čo si sa mi stalo. Navyše, skôr ty by si nemala chodiť sama domov." No jasne, cestou späť by som šla sama ale...
"To nevadí!"
"Ale mne áno!" pritiahol si ma k sebe za pás a zahol sa k mojej tvári.
"Neboj sa, budem v pohode. Zavolám ti keď dôjdem domov, áno?"
"Odveziem ťa autom."
"Nie, budeš doma."
"Ale zavoláš mi, keď budeš v polovici cesty a aj keď budeš doma."
"Dobre," pritakal. Potom spojil naše pery, no v druhej chvíli, spor, než som sa stihla spamätať, už za sebou zaváral vchodové dvere.

Čakala som už pol hodinu a stále nič. Už mal byť dávno doma. Teda, v polovici cesty mal volať, to bolo pred 15 minútami!

"Bob?" zodvihla som telefón.
"Áno, som to ja. Volám, lebo som už doma."
Zdalo sa mi to, alebo znel zvláštne, tak unavene, alebo....
"Mal si volať pred štvrť hodinou! Čo sa stalo?"
"Nič, zabudol som," nikdy nevedel klamať, ani do telefónu.
"Neverím ti. Bob, čo sa stalo?" panikárila som.
Z telefónu sa ozvalo chichotanie, ktoré mi prišlo akési silené.
"Som celý a žijem. To stačí, nie?"
Takže sa mu niečo stalo. Rozlúčila som sa s ním, no vedela som, že okamžite za ním pôjde. Ešte som túto informáciu oznámila mame, a bola som pripravená pri nesúhlase opustiť dom potajomky.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorý film máte najradšej?

Underworld 10.8% (13)
Van Helsing 13.3% (16)
Twilight 14.2% (17)
Interwiev with a Vampire 8.3% (10)
iný fantasy 5.8% (7)
nemám rád fantasy filmy 10% (12)
Harry Potter 7.5% (9)
Eragon 3.3% (4)
Pán Prsteňov 10% (12)
Zlatý Kompas 8.3% (10)
Krev jako čokoláda 8.3% (10)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama