Ochranca upíra: 1. Kapitola

25. listopadu 2009 v 17:57 |  Ochranca upíra
Sedím vedľa Juspera v aute a pozerám sa na ubiehajúcu krajinu za oknom. Najradšej by som do školy bežala. Aspoň by som sa trochu rozptýlila pred ďalším nudným dňom.
Ach, nemôžem prestať myslieť na jednu otázku.
Prečo to vlastne robíme?
Mám vyštudované 4 vysoké školy a 5 stredných. Učiteľ by sa musel veľmi snažiť aby ma nachytal neschopnú odpovede. Ale na čo vôbec chodíme do školy? Otravujú nás - teda mňa a Juspera, Rosalie je patrične hrdá na svoju nadpozemskú krásu a tiež je už zadaná - tie pohľady a dotieravé deti, ktoré hľadia na náš neobyčajný pôvab. Tak prečo sa stále snažíme, aby sme sa stali niečím, čo už nikdy nebudeme?


Rose zastavila auto a my sme vzorne vystúpili. Celé parkovisko stíchlo a otočilo sa naším smerom. Ani po tak dlhej dobe si na nás nezvykli. Koľko že tu už sme? Dva roky. Teraz som konečne opäť tretiačka, no aj tak sú naše výsledky čisté. Učitelia nás vďaka tomu majú radi, ale spolužiaci si stále musia šepkať.
Cítim ten ich obdiv a závisť a to povrchné zaľúbenie. Stále to isté, som zúfala. Ako im mám vysvetliť, nech ma nechajú? Prečo jednoducho nepochopia, že sme netvory? Že sme veční, kamenní a chladní a že nestojíme o ich pozornosť?

Zamračila som sa na žiakov a tí postrašene odvrátili tvár, teraz sa pozerali na neznáme auto. Zmätene som sa naň zahľadela. Niečo mi ušlo?
"Nový žiak," zamračil sa Jusper. "Bude s tebou v ročníku a často bude aj tvoj spolu sediaci. Mal som sa zapísať do tvojho ročníka, mám zlý pocit, že si jediná tretiačka."
"To by nebolo najlepšie, všimli by si, že som oveľa mladšia," odpovedala som pokojne a zamierila som na svoju prvú hodinu. Moji súrodenci - maturanti - mali chvíľu zmätené pocity, no potom sa rozdelili aj oni.

Takmer okamžite, ako som sa usadila na dvoje obvyklé miesto vzadu pri okne, zazvonilo. Pripravila som si teda knihy, ktoré aj tak nebudem potrebovať.
Triedny vošiel do triedy a za ním sa vliekol nový študent. Bol netradične bledú tvár s aristokratickými črtami a veľkými zelenými očami. Predstavila som si ho v reklame na spodné prádlo. Áno, to bol presne ten umelý typ, ktorý ja nemám v láske.
Ach, už vidím tie otázky - pomyslela som si zúfalo. Kiežby som sa mýlila.

Na tejto hodine mal každý lavicu pre seba, a jedna ostala voľná aj tesne za mnou. Musel teda prejsť cez celú triedu. Vôbec ma neprekvapilo, že som počula vzdychať svoje spolužiačky. Srdce im splašene tĺklo a znova som pocítila tú povrchnú lásku. Aké predvídateľné. Vždy ma ľudská povaha fascinovala a teraz, vďaka môjmu daru, cítim a rozumiem človeku lepšie, ako za svojho ľudského života. Zrejme to odráža moja schopnosť. Už za života som bola vnímavá, čo sa týkalo ľudských pocitov, jednoducho som vždy dokázala porozumieť.

Posadil sa do lavice za mnou a venoval sa vyťahovanie kníh. Cítila som z neho nespokojnosť. Hádam si namyslel, že aj ja budem ním okúzlená.
Takmer som sa nad absurditou tej myšlienky zasmiala.
Zvyšok hodiny bol taký, ako sa dal očakávať - z mojej strany neuveriteľne poučný.
Hodina skončila a ja som rýchlo opustila triedu. Práve včas, už sa k nemu začali hrnúť spolužiačky.
"Chceš, aby som ťa previedla po škole?" "Ukážem ti naše malé mesto." "Sadneš si so mnou na obede?" "Vysvetlil by si mi toto dnešné učivo? Nepochopila som to."

Moje spolužiačku sú ale originálne - preletelo mi hlavou.
Veľa šťastia, budeš ho potrebovať - pomyslela som si na adresu nového žiaka, ktorého meno som prepočula.

Ďalšiu hodinu som s ním nemala, rovnako ako som bola sama na NOS-ke a matematike.
Nasledovala voľná hodina, cez ktorú sme sa mali naobedovať. Na obede som sedávala so súrodencami, avšak, nebolo to pravidlo. Potrebovala som sa oslobodiť od ich pocitov a tak som si k nim nesadla ani dnes.
Stála som s nimi na obede a Jusper už len smutne kývol hlavou. Videl to.
Vzala som si svoje jedlo, ktoré som nemala v úmysle jesť, a zaniesla so ho k prázdnemu stolu.

Od Juspera som cítila súcit, rovnako ako do Rose, hoci tá sa na mňa i hnevala. Rodina bolo čosi, čo Rose milovala viac, než svoju krásu. Bola rodinný typ a ak sa od Juspera dozvedela, že s nimi nemám v pláne sedieť, snažila sa ma
prehovoriť. Nechcela som jej však povedať, že idem preč hlavne kôli nej. Kôli tomu, že nezvládam svoju samotu. Nezvládam jej pocity, lásku.
Emmet sa rozhodol takýmito - teda skôr všetkými - vecami sa nezaťažovať. Nálada mu ostala stále veľmi dobrá, hoci som pocítila istý pokles zakaždým, keď som sa od nich na obede odpojila.

"Vzďaľuješ sa nám," šepla mi smutne moja dokonalá blonďavá sestra, no nechala ma ísť.
Vzala som si vidličku a neurčito som sa hrabala v jedle. Po chvíli som usúdila, že sa nebudem ani len tváriť, že ten smradľavý humus konzumujem.
Zahľadela som sa na dážď jemne omývajúci okno.

"Cullenová zase sedí sama," poznamenal hlas Mika. Neunúvala som sa na neho pozrieť, len som sa zamerala na jeho rozhovor. Bolo zvláštne, že si vôbec neuvedomuje, že som schopná ho počuť aj keď sedí na opačnom konci jedálne.
"Ona je divná," odpovedala Mikovi Jessica. Aj bez svojej schopnosti som uhádla jej žiarlivosť, keď Mike hovoril o hocijakom inom dievčati.
To si vážne nevšimol?
Na chvíľu sa Newton pustil do rozprávania s Lauren a Jessicu si prestal všímať.
"Kde je ten nový? Neskončila sa mu už náhodou hodina?" pýtala sa Jessica, aby na seba obrátila jeho pozornosť. Aspoň myslím, že to bolo tak. Pozornosť bolo to jediné, čo chcela - hlavne tú chlapčenskú. To jej sebavedomie ma takmer pálilo.


Na chvíľu som sa opäť ponorila so svojho vlastného sveta. Zaplavili ma spomienky na najhorší rok môjho života. Bol to čas od svadby, až pokiaľ ma nezachránil Carlisle.
Rok s tým ...

"Kam to ideš," začula som kúsok od môjho stola hlas Mikea. Nesedel predtým ďalej?
"Inde je už obsadené," vysvetľoval neznámi hlas.
"Ale ty ideš ku Cullenovej!" skríkol mu do ucha a závistlivo zasyčal, hoci to ten druhý nemohol počuť.
"No a?"
Bola som veľmi zvedavá, komu patrí ten druhý hlas. Jedine tomu novému, to mi bolo jasné, ale ani to ma neodradilo, aby som nenápadne natočila hlavu smerom k nim.
Stál ku mne bokom, tak, že som na mňa nemohol vidieť.
Bolo zvláštne, že jeho bronzové vlasy, hoci boli rozstrapatené, pôsobili elegantne. K tomu jeho oči, krásne veľké a jasne zelenej farby, dotvárali dokonalú tvár. Bolo nezvyčajné, že aj napriek kráse nevyslovil vetu ´no a?´ ani trochu arogantne. Skôr to znelo prekvapene.

"Čo si tým myslel?" doplnil svoju otázku takmer okamžite.
"Cullenovi sa s nikým nebavia, myslia si o sebe, že sú príliš dokonalí na rozhovor s ´obyčajnými ľudmi´," vo vzduchu naznačil úvodzovky.
Odvrátila som sa a zadržala som smiech. Chudák, ani nevedel, ako blízko je. Hoci, nepovedala by som, že je to výhoda, nebyť človekom.

"Nemôžeš vedieť, čo si myslia," odvetil nesúhlasne.
Zvláštna reakcia - nečakaná.
"Okrem toho, inde je už obsadené. A pri tej hnedovláske sedieť nebudem - ústa sa jej nezatvoria."

Tým sa rozhovor skončil, Mike odišiel. Zrazu si už nebol tak istý sám sebou. Podišiel ku stolu a oproti mne sa zastavil. Pár krát sa - pre človeka nepočuteľne - nervózne nadýchol, snažil sa tým trochu ukludniť, a potom položil otázku.
"Smiem si prisadnúť?"
Zdvihla som hlavu a snažila sa pôsobiť prekvapene. Chvíľu som sa tvárila, že si ho premeriavam, no potom som prikývla a odvrátila som sa od neho. Počula som, ako sa mu pod mojím pohľadom nervozitou rozbiehalo srdce. Aké ľudské - usmiala som sa pre seba.

Počula som vrzgnutie stoličky, no bolo to ďalej, než som čakala. Pozrela som sa na tácku a len kútikom oka som hľadela na neho. Sedel na opačnej strane stola, najďalej, ako sa len dalo. Musela som sa usmiať, no potom som sa začala jeho správaniu čudovať.
Prečo to urobil? Predstavila som si, že by som si dovolila prisadnúť Erikovi alebo Tylerovi. Tí by sa správali rozhodne inak. Stále by sa so mnou pokúšali komunikovať ako v prvý deň.

Zložila som si hlavu do dlaní a snažila som sa prísť na to, prečo si nesadol vedľa Jessici. Veľmi zhovorčivá? Zvláštny dôvod.
Potom ma napadla závažnejšia otázka: Prečo ma zaujíma ako sa práva, čo robí a prečo to robí? Unavene som si povzdychla. Asi priveľmi rozmýšľam, preto ma nenapadá nič triezve, len samé nezmyselné myšlienky mi blúdia hlavou.

"Si v poriadku?" ozvalo sa z druhého konca stola starostlivo. Úplne som zabudla, že je tak blízko. V jeho tichej spoločnosti bolo veľmi jednoduché nechať sa unášať vlastnými myšlienkami.
Moje mlčanie si zrejme zle vysvetlil a tak položil ďalšiu otázku.
"Urobil som niečo zlé?"

Pozrela som sa na neho a odpovedala mu.
"Nie, samozrejme, že nie. Som len unavená," netušila som, prečo som mu to povedala, ale rozhodne to bolo úprimné. Bola som unavená zo svojich myšlienok.
Jeho srdce podskočilo, len čo som prehovorila. Jeho reakciu som vôbec nechápala a jeho pocity už vôbec nie. Bol zmätený.
V tom som z druhého konca jedálne zacítila silnú závisť.

"Ale neradila by som ti rozprávať sa so mnou. Rozhodne nie ak si chceš udržať svojich kamarátov a nenarobiť si nepriateľov hneď v prvý deň," s tými slovami som vstala, odniesla si tácku a vydala sa na svoju hodinu. Jemne som pri tom vyhľadala svoju rodinu.
"Bude tam aj on," povedal mi Jusper tak rýchlo a ticho, že som to mohla zachytiť len ja a moja rodina. Jemne som prikývla, že to je v poriadku - pre človeka opäť neznateľne - a pokračovala som vo svojej ceste von do triedy.

Sadla som si a v tom zazvonilo. Som neuveriteľne rada, že majú upíry zmysel pre načasovanie. Tesne pred učiteľom vbehol do triedy aj ten nový študent. Učiteľ ho hneď predstavil.
"Toto je Edward Massen," potom sa otočil k nemu a hovoril potichšie.
"Máme niekoľko voľných miest. Ide vám dobre biológia?"

"Zatiaľ som nemal žiadny problém," odpovedal spôsobilo Edward. Aké zvláštne meno. Staré, no veľmi pekné. Dokonale sa k nemu hodilo.

"V tom prípade si môžete vybrať, kam si sadnete," povedal profesor a išiel si sadnúť za katedru.
Ostal tam stáť a začal sa pozerať, kde je voľné miesto. Sklonila som hlavu, aby si nevšimol, že sa na neho pozerám.
"Sadni si ku mne!" skríklo jedno dievča. v tom som pocítila, ako sa začal cítiť nepríjemne. Dievčatá, ktoré už partnera na biológii mali, pociťovali nespokojnosť.
Tie, čo mali miesto vedľa seba prázdne boli tri vrátane mňa. Cítila som z nich nádej a hneď potom rozhorčenie.
Niečo sa zmenilo?
Otočila som sa a videla som, ako si sadá vedľa mňa.
"Prepáč," ospravedlnil sa mi previnilo.

"To bolo jasné, že si sadne ku Cullenovej," počula som zozadu, no nevšímala som si to.
On sa mi za svoje rozhodnutie ospravedlnil?
"Takže, konečne nás je párny počet, takže môžem s pokojným svedomím robiť laboratórne práce. Hoci to, že slečna Cullenova pracovala sama nezmenilo jej vynikajúci prospech, teraz budem pokojnejší. Rozdám vám skalpeli a ostatné pomôcky. Rozhodol som sa, že si dnes zistíme svoju krvnú skupinu."

Napäla som sa na stoličke. Ideme si zisťovať krvnú skupinu? Všade krv...
Jusper to nevidel?
Rozhodol som sa ... - zaznel mi v hlave hlas učiteľa. Musel sa rozhodnúť tesne pred hodinou, nečakane, inak by ma varoval. Ale, ako sa odtiaľto teraz dostanem?
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Margaret Margaret | 26. listopadu 2009 v 20:32 | Reagovat

Heh pekne si prehodila postavy Ed namiesto Belly a naopak :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama