Ochranca upíra - 6. Kapitola Edward

11. prosince 2009 v 17:56 |  Ochranca upíra
Takže, aby to bolo spravodlivé, teraz ako to vnímal Edward.. :)

Nemohol som z hlavy dostať jej slová po celý týždeň.
Máme na to svoje dôvody...
Rád by som vedel, čo tým myslela. Tak rád by som sa s ňou rozprával, lenže ona sa o mňa už ani nezakopla pohľadom. Pochopil som - z rozhovorov spolužiakov - že je to normálne, ale veľmi mi to vadilo. Bola prekrásna, to áno, ale vyzerala byť smutná. Len raz som ju videl smiať sa a to vtedy, keď školou putovali všelijaké skreslené verzie jej nevoľnosti. Lenže ja neverím, že to bolo tak. Ale čo iné by to potom bolo?

Prestávka na obed sa mi skončila a tak som sa vydal na ďalšiu hodinu, ktorou bola Biológia s Bellou.
Sadol som si do lavice vedľa nej rovnako ako vždy. Ani som ju nepozdravil, radšej. Ignoruje každého, tak ja nebudem výnimka.

Začala sa hodina a učiteľ pokračoval vo vysvetľovaní bunkového cyklu. Neviem, v čom bol problém, ale nedokázal som ho vnímať. Poobzeral som sa po triede a zistil, že nie som sám. Učiteľ prestal vysvetľovať a začal dávať kontrolné otázky. Či sme to pochopili.
"Takže, kde je hlavný kontrolný uzol? Prebieha tam aj syntéza bielkovín," snažil sa nám pomôcť, no nedarilo sa mu. S nádejou sa spýtal Belly a tá mu bez zaváhania odpovedala, hoci sa celú hodinu tvárila, že nevníma okolie.

Učiteľ ju pochválil, začal vysvetľovať a popri tom sa pýtal ďalšie otázky. Po pár nádychoch som sa ku svojej spolusediacej otočil a poprosil som ju o vysvetlenie.
"Prečo?" spýtala sa ma. Takmer som sa zasmial. Čo to nie je jasné? Nechal som to teda tak a vysvetlil jej, že tomu skutočne nerozumiem.
Zdala sa byť pokojnejšia, lenže potom som videl, ako bojuje. Nevedel som proti čomu, ale stuhnuto sa ku mne o malý kúsok posunula. Videl som, že jej to nie je príjemné a tak som jej posunul svoje poznámky. Na nákrese mi to vysvetľovala, no zdalo sa mi, že o niečo podrobnejšie, ako to vysvetľoval učiteľ. Možno vďaka tomu detailnejšiemu popisu som tomu porozumel.
"Ďakujem, skutočne si mi pomohla," okamžite som ju zastavil a bol šťastný, že mám šancu napísať ten test. Zdala sa byť prekvapená, no nevedel som čím. Potom sa jej takým zvláštnym spôsobom zaleskli oči - akoby sa usmiali.
Radšej som sa otočil, aby som na ňu nezízal. Stále som si nezvykol, aká je krásna.

"Nie je pravda, že ťa nemám rada," povedala mi a odišla spolu z ohlásením konca hodiny. Prekvapene som za ňou pozeral. Je každá žena taká zvláštna? Rád by som vedel, ako myslí. Na čo myslí a prečo na to myslí. Nedokážem si predstaviť, že by som si s ňou niekedy rozumel. Že by som jej rozumel. Je to komplikované. Ona je komplikovaná. Musel som si povzdychnúť, prečo je práve ona taká zvláštna. Vždy urobí niečo iný ako som od ženy zvyknutý.
Mohla by ma mať rada? mohla by to znamenať jej veta? Alebo to myslela tak, že nie je pravda, že ma nemá rada, ale v podstate som jej lahostajný...

Z hodiny som zamieril priamo na parkovisko. Hodil som si tašku do auta, keď v tom som počul sa hnevať ten najkrajší hlas.
"Emmet," zúrila. Potom sa však ukľudnila a pokojne svojmu bratovi povedala, že dnes ide pešo. Chudák, vyzerala, že to myslí vážne. Lenže, vraj ani nebývajú priamo v meste, takže by mal rozhodne dlhú cestu. Otočila sa k nemu chrbtom a len čo na ňu zavolal sa otočila a hodila mu snehovú guľu presne do tváre. Zasmial som sa výrazu jej brata a aj jej šikovnosti.
Mal by som si na ňu dať pozor- zasmial som sa. Ako keby ona mohlo byť nebezpečná.

Vycítil som, ako mi niekto pohľadom vypaľuje dieru do hlavy. Otočila som sa a zbadal som hnedé oči Belly Cullenovej. Nemohol som od nej odtrhnúť zrak. Jemne sa na mňa usmiala a to mi k mojej márnej snahe zhromaždiť myšlienky veľmi nepomohlo. Potom sa rýchlo otočila a zatiaľ čo nastupovala do auta, krútila hlavou.
Opäť raz som si prial poznať jej myslenie.

Sadol som si do auta a v tom som zistil, čo ma tak prekvapilo. Jej oči! Neboli zlaté, ako v prvý deň ale hnedé. Je to možné?
Mal som v hlave priveľa otázok. Som veľmi rád, že je už víkend. Aspoň sa konečne zameriam na niečo užitočnejšie.

Ležím na posteli a v hlave si prezerám všetky informácie, ktoré som sa dozvedel o Belle.
S nikým sa nerozpráva (mám pocit, že sa ľudí bojí)
Je neprirodzene bledá rovnako aj jej súrodenci.
Je krásna.
Jej oči menia farbu. Ale to mohlo byť spôsobené šerom. Nie, určite nie, také krásne čokoládové oči predsa rozoznám od zlatých. Hoci aj tie sú prekrásne, sú nezvyčajné, povedal by som neprirodzené. Záleží na tom? Nie vlastne nie. Tak potom prečo nad tým stále rozmýšľam?
Moje myšlienky sa bili, prekrikovali a miešali. Rozbolela ma z toho hlava a tak som vstal a išiel sa prejsť. Ani to my však nepomohlo. Ona bola magnetom a moje myšlienky nejakým kovom, neustále priťahovala moju pozornosť.

Je to niečo nezvyčajné? Asi nie. Ale rozhodne nie je normálne, že jej tvár, jej oči, stále vidím pred sebou. S týmto by som sa nemal nikomu zverovať, ešte si niekto pomyslí, že som šialený. Lenže možno to nie je mnou. To ona očarúva svoje okolie. Ja som len ďalší z radu, ktorý podľahol.
Jediné čo si prajem je, aby som nebol ten ´nejaký ďalší z radu´, bol by som rád, keby ma vnímala, keby jej na mne záležalo. Chcem veľa? Možno by som sa mal lepšie spýtať. Chcem niečo nereálne. Zrejme áno.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama